KSKE 6 Sp 4/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Sp/4/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200253 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Juráková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200253.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach samosudkyňou JUDr. Juditou Jurákovou v právnej veci navrhovateľa: F. F., nar. XX.X.XXXX, štátny príslušník D. N., toho času Ú., Q. Č..XX, P., zastúpený: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., Makovického 15, Žilina, proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície PZ Košice, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov Úradu hraničnej a cudzineckej polície MV SR, Trieda SNP č.35, Košice, o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Oddelenia cudzineckej polície PZ Košice č.p.: PPZ-HCP-PO6-ZVC-3-052/2012 zo dňa 6.3.2012 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozhodnutie odporcu č.p.: PPZ-HCP-PO6-ZVC-3-052/2012 zo dňa 6.3.2012 a vec vracia odporcovi na ďalšie konanie.

Priznáva právnemu zástupcovi navrhovateľa: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., Makovického 15, Žilina, trovy konania v sume 884,75 Eur, ktoré je povinný odporca zaplatiť na účet advokátskej kancelárie v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-3-052/2012 zo dňa 6.3.2012 odporca ako orgán príslušný podľa § 125 ods.2 zákona č.404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zmysle § 88 ods.1 písm.d/ zákona o pobyte cudzincov a v súlade s ust. § 46, § 47 zákona o správnom konaní zaistil navrhovateľa dňa 6.3.2012 podľa ust. § 88 ods.4 na čas nevyhnutný do 1.6.2012 a umiestnil ho do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v P. podľa § 88 ods.5 zákona o pobyte cudzincov.

V dôvodoch rozhodnutia poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č. 7Sp/2/2012 zo dňa 8.2.2012.

Dňa 2.12.2011 bol účastník konania hliadkou Oddelenia cudzineckej polície PZ B. prevzatý z Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v B., N. XX, z ktorého bol toho istého dňa prepustený po odpykaní trestu odňatia slobody na základe protokolu o prepustení osoby z výkonu trestu a následne bol predvedený na Oddelenie cudzineckej polície PZ B..

Preverovaním správneho orgánu bolo zistené, že účastník konania od 25.10.1999 nemal platný pobyt na území Slovenskej republiky, ďalej, že bol rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ B. č.p.: UHCP-1-6/RHCP-PO-CP-KE-ZVC-2009 zo dňa 22.1.2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 12.5.2009, v spojení s rozhodnutím Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície U., Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru č.p. UHCP-161-2/RHCP-PO-HCP-2009 zo dňa 7.4.2009, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 12.5.2009, administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky a bol mu určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky do 22.1.2016.

Správny orgán zistil tiež, že navrhovateľ sa zdržiaval na území Slovenskej republiky bez oprávnenia a bez platného cestovného dokladu. Uvedené vyplýva aj zo spisu Okresného súdu L. č.spisu 4T/170/2011.

Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení účastníka konania podľa § 88 ods.1 písm.b zákona o pobyte cudzincov bolo vykonateľné rozhodnutie zo dňa 22.1.2009 s určením zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky do 22.1.2016. Ďalším podkladom pre vydanie rozhodnutia bola žiadosť o readmisiu, zaslaná dňa 19.1.2012 prostredníctvom policajného pridelenca veľvyslanectva Slovenskej republiky v L., generálnej migračnej službe D. N., ktorou bolo začaté konanie o readmisii na základe rozhodnutia rady 2007/341/ES zo dňa 19.4.2007 o uzatvorení dohody medzi Európskym spoločenstvom a D. N. o readmisii. Dňa 4.1.2012 bola vicekonzulom potvrdená skutočnosť, že náhradný cestovný doklad účastníkovi konania bude vydaný. Dňa 17.1.2012 vicekonzul telefonicky oznámil, že v prípade účastníka konania bude potrebné postupovať v zmysle príslušných ustanovení readmisnej dohody medzi EÚ a D. N. za účelom jeho vrátenia na územie D. N., čo je podmienené akceptovaním readmitovania cudzincov zo strany federálnej migračnej služby D. N.. Z uvedeného je zrejmé, že po potvrdení štátnej príslušnosti účastníka konania a vyjadrení zodpovedných orgánov D. N., náhradný cestovný doklad bude vydaný a preto je možné dôvodne sa domnievať, že realizácia vyhostenia formou readmisie bude úspešná. Na základe týchto skutočností bolo začaté readmisné konanie na základe žiadosti dňa 19.1.2012, ako už bolo vyššie uvedené.

Vzhľadom na to, že uvedené konanie o readmisii začalo 19.1.2012, správny orgán určil lehotu zaistenia do 1.6.2012, použijúc analógiu práva v inom obdobnom prípade.

V ďalších dôvodoch poukázal na dôvod neúspešnosti realizácie vyhostenia navrhovateľa od roku 2003 až po súčasnú dobu, ako aj na trestný rozsudok za prečin krádeže podľa § 212 ods.1, ods.2 písm.a/ Trestného zákona. Uviedol ďalej, že navrhovateľ bol niekoľkokrát zaisťovaný, naposledy 2.12.2011. Navrhovateľ odmieta dobrovoľne opustiť územie Slovenskej republiky. Jedným z prostriedkov realizácie účelu zaistenia je aj readmisia. K tomuto prostriedku zabezpečenia výkonu administratívneho vyhostenia účastníka konania bolo pristúpené na základe požiadavky D. N. a podmienením postupu v zmysle príslušných ustanovení readmisnej dohody medzi EÚ a D. N..

Aplikáciou zákona o pobyte cudzincov správny orgán zároveň postupoval aj v súlade s článkom 15 tzv. návratovej smernice , t.j. Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/11/ES zo dňa 16.1.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, nakoľko táto bola novelou zákona č.594/2009 Z.z. s účinnosťou od 15.1.2010 implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky.

Správny orgán ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na skúmanie otázok finančných u navrhovateľa, ako aj jeho rodinného života.

Rodinní príslušníci - sestra a bývalá družka, ako aj manželka navrhovateľka zhodne potvrdili, že s navrhovateľom neudržiavajú žiadne kontakty. Správny orgán výpoveď matky navrhovateľa považoval za tendenčný a preto ho považoval za účelový.

Správny orgán pri skúmaní integrácie navrhovateľa do spoločnosti si zaobstaral ako listinný dôkaz odpis z registra trestov GR SR, z ktorého vyplýva, že navrhovateľ od roku 1982 sa dopúšťal rôznej trestnej činnosti, prevažne majetkového a násilného charakteru, za ktoré bol 10 krát právoplatne odsúdený. Z uvedeného vyplýva, že od svojho príchodu na územie SR v roku 1978 svojim spôsobom života a nerešpektovaním zákonov dokazuje, že nemá záujem o plnohodnotnú integráciu do spoločnosti.

Po zohľadnení všetkých vyššie uvedených skutočností správny orgán dospel k záveru, že zaistením účastníka konania pre výkon jeho administratívneho vyhostenia nebude neprimeraným spôsobom zasiahnuté do základných práv a slobôd účastníka konania garantovaných článkom 8 Dohovoru, nakoľko je tento zásah v súlade so zákonom a nevyhnutne v záujme ochrany verejnej bezpečnosti, predchádzania zločinnosti, ochrany práv a slobôd iných.

Zákon o pobyte cudzincov, účinný od 1.1.2012 podľa § 89 ods.1, dáva možnosť policajnému útvaru, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia možnosť, aby štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorým je aj účastník konania, namiesto zaistenia uložil povinnosť hlásenia pobytu alebo zloženia peňažnej záruky. Podľa § 89 ods.2 zákona o pobyte cudzincov pri nahradení zaistenia uvedenými povinnosťami prihliada policajný útvar na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia.

Navrhovateľ marí výkon úradného rozhodnutia podľa § 348 ods.1 písm.c/ Trestného zákona, ktorý vydal Okresný súd v L. ako trestný rozkaz, sp.zn.: 4T/170/2011 dňa 3.11.2011.

Správny orgán zároveň podľa § 89 ods.3 zákona o pobyte cudzincov môže uložiť povinnosť podľa § 89 ods.1 citovaného zákona len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške 56 Eur na osobu a deň pobytu podľa § 1 ods.1 vyhlášky Ministerstva vnútra SR č.499/2011. Uviedol ďalej, že navrhovateľ nevedel relevantne preukázať finančné prostriedky podľa § 6 ods.2 zákona o pobyte cudzincov. Navrhovateľ nedisponuje platným cestovným dokladom podľa článku 5 Nariadenia európskeho parlamentu a Rady č. 562/2006 ES, ktorým sa ustanovuje kódex Schengenských hraníc, oprávňujúcim ho na pobyt v schengenskom priestore, teda aj na území Slovenskej republiky. Uviedol tiež, že podľa § 88 ods.3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu, alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu (zákon č. 480/2002 Z.z. o azyle) nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.

Podľa ust. § 90 ods.3 zákona o pobyte cudzincov, zaistený štátny príslušník tretej krajiny, ktorý bol prepustený zo zariadenia, je povinný vycestovať do 30-tich dní od jeho prepustenia, ak nie je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky z iného dôvodu. Táto lehota na vycestovanie nie je oprávneným pobytom podľa § 126 ods.2 zákona o pobyte cudzincov.

Proti rozhodnutiu o zaistení podal v zákonnej lehote opravný prostriedok navrhovateľ. Ako prvým dôvodom, ktorým žiadal preskúmať napadnuté rozhodnutie uviedol, že podľa § 88 ods.1 zákona o pobyte cudzincov, účinného od 1.1.2012 možno zaistiť cudzinca iba pre jeden zo zákonom stanovených dôvodov a nie pre viac dôvodov.

Zaistenie navrhovateľa z dvoch v zákone stanovených dôvodov má za následok neurčitosť výroku rozhodnutia, na základe ktorého bol pozbavený svojej osobnej slobody. Navyše, zaistenie navrhovateľa za účelom výkonu administratívneho vyhostenia nemá okrem samotnej existencie rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa oporu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

Navrhovateľ bol zaistený za účelom vrátenia do krajiny pôvodu na základe medzinárodnej zmluvy, t.j. za účelom realizácie readmisie. Správny orgán na jednej strane uvádza, že bolo začaté konanie na základe žiadosti zo dňa 19.1.2012 (readmisia) za účelom čoho navrhovateľ poukazuje na § 88 ods.6 zákona o pobyte cudzincov.

Ak odporca zaistil navrhovateľa za účelom readmisie na 88 dní a nie na 7 dní, nesprávne právne posúdil vec a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Ak by aj bolo možné akceptovať, že navrhovateľ bol zaistený z dvoch samostaných dôvodov, lehota zaistenia potrebná za účelom výkonu administratívneho vyhostenia (teda nie za účelom readmisie) v rozhodnutí nie je nijakým spôsobom odôvodnená.

Navrhovateľ bol zo zaistenia prepustený v zmysle príkazu na prepustenie dňa 6.3.2012. Týmto dňom mu podľa § 90 ods.3 zákona o pobyte cudzincov začala plynúť zákonná 30 dňová lehota na vycestovanie z územia Slovenskej republiky. V tomto zmysle bol aj v príkaze na prepustenie poučený. Počas tejto lehoty cudzinec v zmysle zákona nie je v zaistení, ale má povinnosť z územia Slovenskej republiky v lehote do 30-tich dní vycestovať. Logicky z tohto ustanovenia možno vyvodiť, že sa takto maximálne na lehotu 30-tich dní formálne legalizuje pobyt cudzinca na území Slovenskej republiky. Miesto toho, aby bolo navrhovateľovi umožnené vyriešiť jeho vycestovanie z územia Slovenskej republiky, bol zaistený.

Na jednej strane takto odporca svojim konaním zaistil navrhovateľa v čase, keď sa podľa zákona formálne zdržiaval na území Slovenskej republiky legálne a na strane druhej mu znemožnil splnenie povinnosti, ktorá mu vyplýva zo zákona - povinnosti vycestovať v lehote 30-tich dní od prepustenia zo zaistenia. Odporca bez náležitého odôvodnenia nerešpektoval príkaz na prepustenie navrhovateľa. Pokiaľ ide o rodinný a súkromný život, niektoré ustanovenia a odôvodnenia nespĺňajú pravdivé údaje o vzťahu navrhovateľa k rodinným príslušníkom. Navrhovateľ tvrdí opak. Navrhovateľ vidí absenciu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o ustanovenie ods.1 článku 8 Dohovoru. Dohovor úplne presne a konkrétne formuluje podmienky, ktoré umožňujú príslušným orgánom zasahovať do ním garantovaných ľudských práv a základných slobôd. Slovenská republika sa k jeho rešpektovaniu zaviazala. Odporca tieto otázky neskúmal. Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť postavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Všetky podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody navrhovateľa. Poukázal na rozsudok z 5.8.1998 na základe podanej sťažnosti č. 24881/94.

Tým, že odporca zaistil navrhovateľa neurčitým výrokom rozhodnutia a na lehotu 80 dní miesto zákonom prípustných 7 dní, neodôvodnil zásah do práva navrhovateľa a členov jeho rodiny, na rešpektovanie rodinného a súkromného života a neskúmal efektívnosť a účelnosť zaistenia a vyhostiteľnosť navrhovateľa z územia Slovenskej republiky a napokon aj tým, že napriek vyjadreniu navrhovateľa, že ho v konaní bude zastupovať Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., tejto napadnuté rozhodnutie nedoručil, poškodil navrhovateľa na jeho garantovaných právach.

Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ust. § 250l a nasl. O.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu trpelo právnymi vadami, pre ktoré bolo rozhodnutie potrebné zrušiť s poukazom na ust. § 250j ods.2 písm.e/ O.s.p..

Podľa ust. § 88 ods.1 zákona č.404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov) policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny

a/ v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods.1, ak

1. existuje riziko jeho úteku, alebo

2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy k výkonu jeho administratívneho vyhostenia,

b/ na účel výkonu administratívneho vyhostenia, alebo výkonu trestu vyhostenia,

c/ na účel výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, (nariadenie Rady /ES/ č.343/2003 z 18.2.2003) ustanovujúce kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl, podanej v členskom štáte príslušníkom tretej krajiny (Ú.v.EÚL050, 25.2.2003) , nariadenie komisie /ES/ č.1560/2003 z 2.9.2003, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá na uplatňovanie nariadenia Rady /ES/ č.343/2003 ustanovujúce kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej v členskom štáte príslušníkom tretej krajiny (Ú.v.EÚL222, 5.9.2003) , alebo

d/ na účely jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy (napr. rozhodnutie Rady 2007/341/ES z 19.4.2007 o uzatvorení dohody medzi Európskym spoločenstvom a D. N. o readmisii /Ú.v.EÚL129, 17.5.2007/) , rozhodnutia Rady 2007/839/ES z 29.11.2007 o uzavretí Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb /Ú.v.EÚL332, 18.12.2007/, ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.

Podľa § 88 ods.4 štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na 6 mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny.

Podľa ust. § 88 ods.6 zákona o pobyte cudzincov, zaistený štátny príslušník tretej krajiny, o ktorého odovzdaní orgánov susedného štátu bolo začaté konanie podľa medzinárodnej zmluvy, môže byť umiestnený na policajnom útvare po dobu najviac siedmich dní od zaistenia.

Z rozhodnutia odporcu vyplýva, že navrhovateľ bol zaistený za účelom readmisie na základe dohody uzavretej medzi Európskym spoločenstvom a D. N., z uvedeného zákonného ustanovenia podľa § 88 ods.6 zákona o pobyte cudzincov potom vyplýva, že navrhovateľ nemôže byť zaistený dlhšie ako 7 dní.

Súd sa stotožňuje s tvrdením navrhovateľa uvedeným v opravnom prostriedku, že v odôvodnení rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté opravným prostriedkom, sa striedajú dva právne tituly zaistenia, a to § 88 ods.1 písm.b/ a § 88 ods.1 písm.d/, na základe ktorých vznikajú rôzne právne účinky, pokiaľ ide o dĺžku zaistenia.

Navrhovateľ bol zo zaistenia prepustený podľa príkazu o prepustení zo dňa 6.3.2012, týmto dátumom mu podľa § 90 ods.3 zákona o pobyte cudzincov začala plynúť 30 dňová lehota na vycestovanie z územia Slovenskej republiky. V uvedenej lehote preto navrhovateľ má možnosti využiť právne prostriedky k tomu, aby opustil územie Slovenskej republiky, pričom opakovane bol zaistený.

Zákon o pobyte cudzincov v ust. § 90 ods.2 písm.a/ ukladá vykonať bezodkladne potrebnú opatrenia a úkony na výkon vyhostenia, alebo na zistenie totožnosti štátneho príslušníka tretej krajiny, čo sa v skutočnosti pravdepodobne nedodržiava a sú neúmerne dlhé lehoty na to, aby sa príslušník tretej krajiny mohol v stanovených lehotách na územie prijímajúcej krajiny (v tomto prípade readmisia) dostať.

Podľa ust. § 90 ods.2 písm.d/ zákona o pobyte cudzincov, zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

Z celého administratívneho spisu vyplýva, že navrhovateľ nemá legalizovaný pobyt na území Slovenskej republiky, nie je schopný preukázať skutočnosti, ktoré by ho oprávňovali k takémuto pobytu na území Slovenskej republiky a podľa právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení sú splnené podmienky na to, aby opustil územie Slovenskej republiky. Nie je možné však výrokom rozhodnutia

odporcu rozhodnúť tak, že zaistenie bolo vykonané z dvoch právnych titulov, a to ust. § 88 ods.1 písm.b/ a d/, pretože z obidvoch právnych titulov vznikajú iné lehoty na prepustenie navrhovateľa zo zaistenia.

Pri rozhodovaní správneho orgánu je potrebné rozlišovať účely zaistenia v zmysle platnej právnej úpravy, pričom ust. § 88 v odseku 1 písm.d/ uvádza účel zaistenia ten, že má byť podľa medzinárodnej zmluvy citovanej v tomto rozhodnutí vrátený na územie D. N..

Vo veci navrhovateľa bola dňa 19.1.2012 podaná žiadosť o readmisiu podľa článku 7 Dohody z 25.5.2006 medzi Európskym spoločenstvom a D. N. o readmisii.

Na základe telefonického rozhovoru medzi riaditeľom ÚPZC L. a vicekonzulom konzulárneho oddelenia Veľvyslanectva D. N. so sídlom v Bratislave zo dňa 17.1.2012 vicekonzul oznámil skutočnosť, že v uvedenom prípade bude potrebné postupovať podľa príslušných ustanovení readmisnej dohody medzi EÚ a D. N. za účelom vrátenia uvedeného cudzinca na územie D. N.. Predpokladaná doba na realizáciu uvedeného readmitovania cudzinca zo strany Federálnej migračnej služby D. N. trvá cca 4 mesiace.

Z vyššie uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že navrhovateľ mohol byť umiestnený na policajnom útvare po dobu najviac 7 dní od zaistenia.

Podľa ust. § 250q ods.2 prvá veta O.s.p., o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.

Podľa § 250r O.s.p., ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu.

O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 250l ods.2, § 250k ods.1 prvá veta O.s.p., trovy konania spočívali v zastupovaní advokátom za 3 úkony právnej pomoci, prevzatie zastúpenia, podanie opravného prostriedku a účasti na pojednávaní 3 x 127,16 Eur režijný paušál, 22,89 Eur 514 km náhrada cestovného vo výške 155,01 Eur, za cestu na pojednávanie (benzín 1,579 Eur/liter a spotrebe 7,7 litrov za 100 km + náhrada za použitie motorového vozidla vo výške 0,18 Eur za každý kilometer cesty Žilina - Košice a späť) , ďalej náhrada straty času vo výške 177,94 Eur (12,71 Eur x 14 polhodín strávených cestou Žilina - Košice a späť) , + 20 % DPH 147,43 Eur, spolu 884,75 Eur, s poukazom na § 11 ods.3, § 14 ods.1 písm.a/, c/, d/, § 16 ods.3, § 17 ods.1 a § 18 ods.3 vyhlášky č.655/2004 Z.z..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie (§ 250s O.s.p.) .

Proti výroku o povinnosti nahradiť trovy konania je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní od doručenia rozsudku na Najvyšší súd SR prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach.