KSKE 7 CoE 71/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7CoE/71/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611208249 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7611208249.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej C. X. G., s.r.o. so sídlom v H. na I. ulici č. XX zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Petra Kováča s.r.o. so sídlom v Bratislave na Kubániho ulici č. 16 IČO: 36 857 033 proti povinnej Y. R.U. nar. X.X.XXXX bývajúcej v G. T. D. na K. ulici č. XXXX/X vedenej u súdneho exekútora JUDr. Ľuboša Sidorjáka so sídlom v Košiciach na Murgašovej ulici č. 3 pod sp. zn. Ex 733/11 o vymoženie 982,56 eur s prísl. o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves z 22.6.2011 č.k. 10Er 352/2011-11 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje uznesenie a vec vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku z 2.8.2010 sp. zn. RK-1259/10-EK, ktorý nadobudol právoplatnosť 5.11.2010 a vykonateľnosť 9.11.2010 (ďalej len rozhodcovský rozsudok") . Rozhodcovským rozsudkom bolo povinnej uložené zaplatiť oprávnenej 1 012,56 eur s 9 % ročným úrokom z 1 012,56 eur od 21.5.2010 a trovy konania 49,78 eur. Právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8300001837, ktorú oprávnená 27.11.2007 uzatvorila s povinnou, na základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver 40 000,-Sk so zmluvnou odmenou 36 950,- Sk, splatný v 30-tich splátkach s ročnou percentuálnou mierou nákladov za úver 78,09 %, odmenou za revolving 25 394,-Sk s ročnou percentuálnou mierou nákladov 63,61 %. V rozhodcovskom konaní si oprávnená uplatnila nárok na zaplatenie 621,12 eur, ktorá zodpovedá nesplatenej istine úveru a zmluvnej pokute 391,44 eur. S poukazom na § 44 ods. 2, 3 Exekučného poriadku, § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z o rozhodcovskom konaní, § 4 ods. 2 písm. j/, k/ zákona č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch dospel k záveru, že vzťah, ktorý vznikol na základe zmluvy o revolvingovom úvere je vzťahom spotrebiteľským. Zmluvné dojednania považoval súd podľa článku 3 ods. 1 písm. e/ Smernice rady č. 93/13/EHS za nekalú podmienku. Povinná totiž nemala možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko ten bol vopred daný a mohla ju buď ako celok prijať alebo odmietnuť. Dohoda o zmluvnej pokute, ktorá je súčasťou vopred zmluvných podmienok, nebola individuálne dojednaná, naviac napísaná drobným písmom, so skratkami a odkazmi na iné ustanovenia zmluvných podmienok, čím nemusia byť pre klienta zrozumiteľné. V podobe, v akej bola v zmluvných podmienkach dohodnutá, ju súd prvého stupňa považoval za neprimeranú sankciu. Zmluvnú odmenu 1 226,51 eur, vzhľadom k skutočne poskytnutému úveru 1 327,75 eur, považoval rovnako za neprimeranú a v rozpore s dobrými mravmi. Uzavrel, že povinná z celkovo poskytnutého úveru 2 554,27 eur zaplatila 1 933,15 eur, čo predstavuje nielen poskytnutý úver, ale aj takmer celú zmluvnú odmenu, ktorá je neprimeranou odplatou. Na základe uvedeného preto žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol.

Uznesenie napadla včas podaným odvolaním oprávnená. Navrhla ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Vytkla súdu prvého stupňa, že jeho právne závery sú založené na nedostatku právomoci,

nesprávnom skutkovom základe a následne aj nesprávnom právnom posúdení. Uplatnila odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ O.s.p. Poukázala na to, že rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku, s poukazom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 písm. c/ ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, je vymedzený na preskúmanie materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu (vyjadrené v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 164/96, R 58/1997) a na posúdenie rozporu plnenia priznaného exekučným titulom ako plnenia objektívne možného, plnenia právom dovoleného alebo plnenia v súlade s dobrými mravmi. Tu sa rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu obmedzuje výlučne na plnenie vyplývajúce z exekučného titulu. Z ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní ani v širšom zmysle nevyplýva, že exekučný súd má právo preskúmavať právny dôvod, na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo. Posúdenie hmotnoprávneho základu plnenia sa obmedzuje len na nachádzacie konanie ako také, čo je dané § 35 a § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní k § 159 ods. 3 O.s.p. Zmyslom exekučného konania nie je opätovne preskúmavať rozhodnutie, ktoré sa má vykonať. Preskúmanie exekučného rozhodnutia v kontexte § 45 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (zrejme má byť Exekučného poriadku) len znamená, či plnenie, na ktoré zaväzuje rozsudok, je možné, dovolené a v súlade dobrými mravmi, a nie či zmluva ako právny úkon je možná, dovolená či v rozpore s dobrými mravmi. Namietala, že postup súdu prvého stupňa, keď sa zaoberal zmluvou o revolvingovom úvere a posudzoval jej podmienky pre posúdenie súladu plnenia priznaného exekučným titulom podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní je postupom v rozpore so zákonom, resp. jeho obchádzaním. Exekučný súd totiž z dôvodov už vyššie uvedených nie je oprávnený o takejto otázke vôbec konať a rozhodovať (jedinou procesne relevantnou možnosťou z hľadiska zákona o rozhodcovskom konaní by bolo preskúmanie rozsudku rozhodcom, o čo povinná nepožiadala alebo postup v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorý povinná rovnako nevyužila) . Exekučný súd takýmto postupom porušuje elementárnu zásadu sporového konania dispozičnosť a kontradiktórnosť, vyjadrenú v nutnosti podať návrh na súd stranou zmluvy, aby bola zmluva preskúmaná. Ochrana spotrebiteľa nemôže spočívať v porušovaní zákonných ustanovení a principiálnych ustanovení právneho poriadku (v zmysle zásady právo nemožno dosahovať neprávom) , či porušení čl. 46 Ústavy SR. Spojením plnenie priznané exekučným titulom sa teda myslí plnenie vyplývajúce z výrokovej časti rozhodcovského rozsudku, nie zmluva samotná, či plnenie zo zmluvy. Vo vzťahu k nedostatku právomoci súdu podporne poukázala aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C - 40/08 citovaním odôvodnenia bodov 37, 40 a 47 rozhodnutia. Súdu prvého stupňa ďalej vytkla, že z jeho rozhodnutia nevyplýva, prečo je napr. neprimeranou sankcia 0,17 eur za každý deň omeškania, teda 1/500 zo zabezpečenej sumy. Takáto výška zmluvnej pokuty nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. Pri posudzovaní primeranosti zmluvných pokút mal súd vychádzať z porovnania výšky sankcie a zabezpečenej povinnosti a významu zabezpečenej povinnosti. V otázke neprimeranosti zmluvnej pokuty, okrem toho právna úprava v Obchodnom zákonníku a v Občianskom zákonníku upravuje tzv. moderačné právo súdu. Bolo preto povinnosťou súdu zhodnotiť možnosť využitia moderačného práva a nie vyvodiť záver o neprimeranosti uplatnených zmluvných pokút ako celku. Rovnako súdu prvého stupňa vytkla skutočnosť, že absolútne neodôvodnil, v čom považoval zmluvnú odmenu za neprimeranú. Už v starom Ríme platila zásada, podľa ktorej zmluva sa má považovať za platnú pokiaľ je to čo i len trochu možné, potom prednosť má ten výklad, ktorý podporuje aspoň čiastočnú platnosť zmluvy. Záver súdu prvého stupňa bez zreteľa na uvedené vedie k záveru, že dlhodobé porušovanie povinnosti zo strany povinnej je akceptovateľný stav. Súd svojím uznesením zavádza z právneho a skutkového hľadiska neprijateľný stav, kedy legalizuje tú skutočnosť, že povinná napriek dlhodobému porušovaniu svojich záväzkov nemusí zaplatiť oprávnenej ani len istinu úveru, žiaden úrok príp. sankcie za omeškanie, dokonca ani zákonom stanovený úrok z omeškania. Uvedené skutočnosti vylučujú, aby takto založený stav súdnym rozhodnutím bol v súlade so zákonom. Súd tak dôsledkami svojho rozhodnutia porušuje nielen zákonné ustanovenia pre exekučné konanie, základné zásady zmluvného práva, ale aj vlastníckeho práva, hoci mu čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky ukladá povinnosť vykladať a aplikovať zákony v súlade s Ústavou SR.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že postupom a rozhodnutím súdu bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom, ktorá neumožňuje zistiť, či súd prvého stupňa správne právne vec posúdil a dostatočne zistil skutkový stav, a preto odvolací súd uznesenie podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a tým odňal účastníkom konania ich procesné práva. Vady zakladajúce zmätočnosť konania i súdneho rozhodnutia zavinenú súdom jeho procesným postupom v rozpore so zákonom spravidla vždy účastníkovi konania odnímajú možnosť konať pred súdom, pretože mu bránia v realizácii procesných práv priznaných Občianskym súdnym poriadkom na uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v spore. Samotné rozhodnutie musí byť logickým a právnym vyústením priebehu konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.

Podľa § 167 ods. 2 v spojení s § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (uznesenia) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný) , prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia vyššie uvedené náležitosti v žiadnom prípade nespĺňa, naopak je vo vzťahu k súdom prvého stupňa prezentovaným argumentom nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Súd prvého stupňa predovšetkým dostatočne neodôvodnil záver o neprimeranosti zmluvnej pokuty a zmluvnej odmeny, resp. len zjednodušene konštatoval ich rozpor s dobrými mravmi.

V posudzovanom prípade nebolo sporné, že vzťah medzi oprávneným a povinnou je vzťahom spotrebiteľským, riadiaci sa ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Podľa zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere, smerodajným pre určenie výšky zmluvnej pokuty bolo trvanie omeškania dlžníka. Nárok na zmluvnú pokutu je samostatným majetkovým právom, ktorý netvorí príslušenstvo pohľadávky. V prípade, ak je zmluvná pokuta viazaná na omeškanie s plnením peňažného dlhu, je dlžník zaviazaný k jej zaplateniu popri úrokoch z omeškania. Ide o dva rôzne právne inštitúty, ktoré aj keď sa viažu k porušeniu tej istej povinnosti, môžu obstáť vedľa seba. Úrok z omeškania je zákonným dôsledkom omeškania, pričom zmluvná pokuta je dohodnutou sankciou za omeškanie. S tým je potrebné počítať pri stanovení výšky zmluvnej pokuty, aby pri súčasnej existencii oboch nárokov nebola zmluvná pokuta neprimerane vysoká. V prípade, ak súd prvého stupňa považoval dohodnutú zmluvnú pokutu za neprimerane vysokú a v rozpore s dobrými mravmi, mal toto svoje rozhodnutie aj náležite odôvodniť. Úvaha súdu o rozpore určitého nároku s dobrými mravmi musí byť vždy podložená dôkladne zisteným skutkovým stavom a následne v rozhodnutí presvedčivo zdôvodnená, aby v konkrétnom prípade dostatočne odôvodnila záver, že výkon práva je skutočne v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvého stupňa sa však takýmito závermi neriadil. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že pri posudzovaní primeranosti zmluvnej pokuty vychádzal len z istiny, ktorú si oprávnená uplatnila pred rozhodcovským súdom a túto porovnával s výškou sankcií v tomto konaní uplatnených.

Rovnaké nedostatky má aj veľmi stručné odôvodnenie vo vzťahu k neprimeranosti zmluvnej odmeny. Súd prvého stupňa v napadnutom uznesení posúdil dohodnutú zmluvnú odmenu 1 226,51 eur (36 950,-Sk) , resp. zostávajúcu nesplatenú časť istiny úveru 621,12 eur za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia Zmluvy o revolvingovom úvere, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka") .

Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia Zmluvy o revolvingovom úvere, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia.

Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

Ako vyplýva z citovaného § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré sa týkajú primeranosti ceny plnenia, nemožno považovať za neprijateľné podmienky. Uvedené sa týka aj zmluvnej odmeny, resp. úrokov z úveru. V čase uzavretia Zmluvy o revolvingovom úvere Občiansky zákonník ani zákon o spotrebiteľských úveroch ich maximálnu výšku nestanovoval. Až s účinnosťou od 01.01.2008 bolo zákonom č. 379/2008 doplnené ust. § 53 Občianskeho zákonníka o odsek 6, podľa ktorého ak je v spotrebiteľskej zmluve predmetom záväzku poskytnutie peňažných prostriedkov za neprimeranú odplatu, súd môže odplatu znížiť; prihliadne pritom najmä na odplaty poskytované bankami pri spotrebných úveroch. Ak súd rozhodne o znížení odplaty za poskytnuté peňažné prostriedky a spotrebiteľ splnil svoj záväzok vo väčšom rozsahu, ako bol podľa rozhodnutia súdu povinný, dodávateľ je povinný bez zbytočného odkladu vrátiť spotrebiteľovi plnenie, ktoré presahuje výšku poskytnutých peňažných prostriedkov a primeranej odplaty. Podľa súčasného znenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

Podobne v čase uzavretia posudzovanej zmluvy zákon o spotrebiteľských úveroch vo svojich ustanoveniach len definoval ročnú percentuálnu mieru nákladov (ako sadzbu, ktorá sa určuje z hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru) a stanovil, že táto je nevyhnutnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Jej maximálnu výšku žiadnym spôsobom neobmedzil. Až zákonom č. 568/2007 Z. z. došlo s účinnosťou od 01.01.2008 k zmene § 3 zákona o spotrebiteľských úveroch tak, že tento sa o. i. doplnil o nový odsek 10, podľa ktorého odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmie prevýšiť výšku ustanovenú nariadením vlády (nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 238/2008 Z. z., ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru) .

Súd prvého stupňa sa pri posudzovaní primeranosti zmluvnej odmeny za poskytnutie úveru vyššie citovanými ustanoveniami nezaoberal a v rozpore s § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka dohodnutú zmluvnú odmenu, resp. sumu priznanú rozhodcovským rozsudkom posúdil ako neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Jeho rozhodnutie je preto aj v tejto časti predčasné, nedostatočne odôvodnené a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia ďalej vyplýva, že súd prvého stupňa napriek tomu, že mal k dispozícii dostatok listinných dôkazov, nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k preskúmaniu všetkých relevantných skutočností pred rozhodnutím o žiadosti o udelenie poverenia tak, ako to má na mysli § 44 Exekučného poriadku a § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd,

aj vzhľadom na oprávnenou v odvolaní namietaný rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku a tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, uvádza, že § 45 zákona o rozhodcovskom konaní obsahuje osobitnú prieskumnú právomoc exekučného súdu, ktorý je oprávnený (a povinný) posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol, z hľadísk v ňom uvedených, teda či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a to berúc do úvahy vzťah výroku rozhodnutia, jeho odôvodnenia a zmluvy, na základe ktorej rozhodcovský súd nárok oprávneného posudzoval. V rámci prieskumu podľa § 44 Exekučného poriadku súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie povinne preskúma túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a posúdi, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. Exekučný súd predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú podľa exekučného titulu vecne legitimovaní, či je exekúcia navrhovaná v takom rozsahu, ktorý stačí na uspokojenie oprávneného a či právo nie je prekludované. Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky. Súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, musí uvedené skutočnosti skúmať ex offo. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvého stupňa sa uvedenými zásadami pri skúmaní žiadosti o vydanie poverenia dostatočne neriadil, čo malo za následok vydanie rozhodnutia na základe nedostatočného zistenia skutkového stavu, a toto rozhodnutie je preto nezrozumiteľné a nepreskúmateľné.

Vzhľadom na uvedené preto odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pretože postupom a rozhodnutím súdu sa účastníkom konania odňala možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) , čo v konečnom dôsledku bráni odvolaciemu súdu v naplnení jeho preskúmavacej právomoci, čím je založený ďalší dôvod na zrušenie rozhodnutia (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.) , pretože nemožno zistiť, či súd prvého stupňa správne právne posúdil vec a dostatočne zistil skutkový stav. V ďalšom konaní súd rešpektujúc uvedený právny názor (§ 226 O.s.p.) opätovne rozhodne o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Povinnosťou súdu prvého stupňa bude predovšetkým zistiť, či v tomto konaní sú dané procesné podmienky na vykonanie exekúcie vrátane povahy rozhodcovskej doložky, ktorá oprávňovala rozhodcovský súd vo veci konať. V prípade, ak súd dospeje k záveru, že tieto skutočnosti nebránia vykonaniu exekúcie, následne posúdi súlad plnenia priznaného exekučným titulom so zákonom v zmysle § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Osobitne pritom prihliadne na skutočnosť, že posudzovaný vzťah medzi oprávneným a povinnou je vzťahom spotrebiteľským, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia chrániace spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.