KSKE 7 CoP 249/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7CoP/249/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7807205189 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7807205189.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Juraja Tymka v právnej veci žalobkyne maloletej V. E. nar. XX.X.XXXX zastúpenej kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Rožňave proti žalovanému Š. C. nar. XX.X.XXXX bývajúcemu v E. na P. ulici č. XX za účasti matky Ľ. E. nar. X.XX.XXXX bývajúcej v B. na H. ulici č. X zastúpenej JUDr. Ladislavom Csákóom advokátom o sídlom Advokátskej kancelárie v Rožňave na Hviezdoslavovej ulici č. 4 v konaní o určenie otcovstva o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo 6.6.2011 č.k. 5C 103/2007-229 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch o určení nedoplatku na výživnom za obdobie od 29.7.2006 do 30.4.2011, spôsobe zaplatenia dlhu a trovách konania účastníkov.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách štátu.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného Š. C. nar. XX.X.XXXX zaplatiť nedoplatok na výživnom na maloletú žalobkyňu V. E. nar. XX.X.XXXX za obdobie od 29.7.2006 do 30.4.2011 vo výške 4.308,48 € s tým, že žalovanému povolil splácať tento nedoplatok v mesačných splátkach po 50 € počnúc od právoplatnosti rozsudku, spolu s bežným výživným do rúk matky Ľ. E. nar. X.XX.XXXX pod následkami straty výhody splátok. Žalovaného zaviazal zaplatiť na účet súdu trovy znaleckého dokazovania vo výške 412 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a ďalej ho zaviazal nahradiť matke trovy konania vo výške 2.665,97 € na účet právneho zástupcu matky do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodol tak na základe žaloby maloletej žalobkyne zastúpenej kolíznym opatrovníkom, ktorá žiadala určiť, že žalovaný je jej otcom. Uviedol, že súd po vykonaní dokazovania rozsudkom z 30.9.2010 určil, že žalovaný je otcom maloletej žalobkyne, maloletú zveril do osobnej starostlivosti matky a žalovaného zaviazal prispievať na jej výživu 100 € mesačne počnúc od 29.7.2006 do 31.12.2008 a po 150 € mesačne počnúc od 1.1.2009. Zároveň zaviazal žalovaného zaplatiť nedoplatok na výživnom za obdobie od 29.7.2006 do 30.6.2010 vo výške 4.900,58 € s tým, že súd žalovanému povolil splatiť tento nedoplatok v mesačných splátkach po 20 € počnúc od právoplatnosti rozsudku spolu s bežným výživným pod následkami straty výhody splátok. Konštatoval, že proti tomuto rozsudku podali odvolanie matka aj žalovaný a Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 28.4.2011 potvrdil rozsudok v napadnutých výrokoch o určení výživného za obdobie od 29.7.2006 do 31.12.2008 a zmenil rozsudok v napadnutom výroku o určení výživného tak, že žalovaný je povinný prispievať na výživu maloletej v období od 1.1.2009 do 31.7.2009 100 € mesačne a od 1.8.2009 do budúcna 120 € mesačne. Zrušil rozsudok vo výroku o dlžnom výživnom a trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že

zo správy súdneho exekútora JUDr. Marka Rusa vyplýva, že v exekučnej veci č. EX 1400/2009 bolo ku dňu 30.4.2011 vymožené výživné 1.359,42 € a v exekučnej veci č. EX 1401/2009 vo výške 462 €. Konštatoval, že žalovaný za obdobie od 29.7.2006 do 30.4.2011 mal zaplatiť výživné vo výške 6.129,90 € (za obdobie od 20.7.2006 do 31.7.2009 bol žalovaný zaviazaný zaplatiť výživné na maloletú po 100 € mesačne, čo za uvedené obdobie predstavuje 3.609,30 € a od 1.8.2009 žalovaný bol zaviazaný prispievať na výživu maloletej po 120 € mesačne a teda mal zaplatiť do 30.4.2011 výživné vo výške 2.520 €, spolu teda mal zaplatiť 6.129,90 €) . V skutočnosti však zaplatil len sumu 1.821,42 € a preto nedoplatok na výživnom predstavuje 4.308,48 €. Tento nedoplatok povolil žalovanému splatiť v mesačných splátkach v zmysle ust. § 160 ods. 2 O.s.p. s tým, že pokiaľ žalovaný nevyužije výhodu splátok, bude musieť naraz zaplatiť celý nedoplatok. O trovách štátu rozhodol podľa ust. § 148 ods. 1 O.s.p. a zaviazal žalovaného nahradiť trovy znaleckého dokazovania, ktoré boli preddavkovo hradené z finančných prostriedkov štátu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a zaviazal žalovaného nahradiť matke trovy konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 2.665,97 €. Uviedol, že trovy právneho zastúpenia pozostávajú z odmeny za 8 úkonov po 237,34 € (príprava a prevzatie právneho zastupovania, účasť na pojednávaní 15.1.2009, vyjadrenie z 9.4.2010, písomné podanie na súd, účasť na pojednávaní 27.9.2010, podanie odvolania, vyjadrenie z 5.10.2010 a účasť na pojednávaní 6.6.2011) , z odmeny za 4 úkony po 59,34 € (účasť na pojednávaní 31.5.2010, účasť na pojednávaní 12.7.2010, účasť na pojednávaní 16.8.2010 a účasť na pojednávaní 30.9.2010) a z režijného paušálu 1x 6,31 €, 1x 6,95 €, 9x 7,21 € a 1x 7,41 € + 20% DPH.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo všetkých jeho častiach a aby vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Svoje odvolanie odôvodnil poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.. Poukázal na ust. § 62 ods. 1 až 5 Zákona o rodine a uviedol, že súd prvého stupňa vôbec nevzal do úvahy príjem matky, ktorá je zamestnaná ako čašníčka v bare V.I.P. v Rožňave, preto je toho názoru, že požadované výživné je neadekvátne vysoké a je nutné zohľadniť aj príjem matky maloletej V., ktorá zatajila svoj príjem a uviedla, že je nezamestnaná. Taktiež poukázal na okolnosti podania žaloby, ktorej nepredchádzala žiadna písomná výzva zo strany matky maloletej a tak nemal možnosť riešiť danú vec mimosúdne, čím sa mohol vyhnúť takýmto neúmerným nákladom a trovám konania, ako aj právneho zastúpenia, s ktorými nesúhlasí a má za to, že súd mal aplikovať vzhľadom na dôvody osobitného zreteľa ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. a nepriznať náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov a to aj s poukazom na platnú judikatúru R 20/1980, podľa ktorej, v tých prípadoch, keď sa žalobe maloletého žalobcu o určenie otcovstva vyhovelo, prichádzalo by do úvahy použitie ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Vzhľadom k tomu, že maloletým žalobcom trovy spravidla nevznikajú, súdy rozhodujú tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Ďalej poukázal na ust. § 75 ods. 1, § 78 ods. 1, 2, 3 Zákona o rodine a uviedol, že na jeho strane nie sú dané predpoklady na platenie tak vysokého výživného už aj s poukazom na tú skutočnosť, že má inú vyživovaciu povinnosť 66 € mesačne na maloletú dcéru F. C. a jeho náklady na živobytie sa značne zvýšili v dôsledku nutnosti riešenia jeho bývania. Vyslovil názor, že takto vysoké výživné na maloletú V. nezodpovedá zhoršeným pomerom na jeho strane ako otca a zároveň ani zlepšeným pomerom na strane matky, ktorá je zamestnaná a preto nie je v súlade so zákonom, ako ani odôvodnenými potrebami maloletej vzhľadom na jeho finančné pomery a matky.

Matka maloletej vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny. Vyslovila názor, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, s jeho odvolacími námietkami sa už v podstate vysporiadal súd aj v samotnom napadnutom rozhodnutí a nazdáva sa, že výživné zo strany žalovaného v sume, v akej ho ustálil súd, v žiadnom prípade nie je možné považovať za neadekvátne vysoké, skôr naopak. Uviedla, že súdom určený rozsah vyživovacej povinnosti žalovaného zodpovedá jeho zárobkovým možnostiam a schopnostiam, ako aj všetkým ostatným zákonným kritériám, najmä oprávneným potrebám oprávnenej osoby. Poukázala na skutočnosť, že žalovaný nijakou inou formou na výžive a výchove ich dcéry neparticipuje jediné, čo dcéra od neho má, je to, čo mu z jeho zárobku zráža súdny exekútor. Žalovaný na jednej strane spochybňuje výšku životných nákladov dcéry, avšak on o tejto výške nemôže mať ani len predstavu, pretože doposiaľ sa s maloletou nestretol, nijako sa na jej potrebách nespolupodieľal a tieto výdavky sú práve o to vyššie, že celú starostlivosť o ňu zabezpečuje ona, bez akejkoľvek pomoci žalovaného. Konštatovala, že nevie o čom žalovaný hovorí, keď namieta, že sa nepokúsila riešiť vec mimosúdne, veď predmetom konania bolo predovšetkým určenie otcovstva, čiže ak by mal žalovaný snahu riešiť vec tak, ako to teraz prezentuje, mohol bez problémov uznať svoje otcovstvo a určiť ho súhlasným vyhlásením rodičov. Lenže on to

neurobil a naviac poukazuje na jeho neseriózny postoj k veci, a k samotnému súdnemu konaniu, ktorému sa vyhýbal a maril jednak tým, že sa na pojednávania nedostavoval, ale aj tým, že jemu určené zásielky nepreberal, so znalcom nespolupracoval, okrem toho na výživu ich dieťaťa neprispel ani len jediným centom (až do exekučného konania) . Navyše žalovaný ani v súdnom konaní neuznal svoje otcovstvo, čo nepochybne vyplýva aj zo spisu, pričom si sám zvyšoval výdavky svojím konaním. Za týchto okolností tvrdiť, že nemal možnosť vec riešiť mimosúdne je prinajmenšom nekorektné a zavádzajúce a preto evidentne túto skutočnosť nie je možné považovať za takú, ako má na mysli ust. § 150 ods. 1 O.s.p.. Zdôraznila svoju sociálnu situáciu, pre ktorú by podľa jej názoru nebolo možné aplikovať citované ustanovenie a to už aj s poukazom na nepomerne lepšie zárobkové pomery žalovaného, ktorý ako štátny zamestnanec - policajt, poberá solídnu mzdu, ako to vyplýva aj z vykonaného dokazovania. Uviedla, že majetkové pomery žalovaného sa zmenili, pretože predal nehnuteľnosť, z ktorého predaja mal značný príjem, čo podľa jej názoru zakladá dokonca dôvod na zvýšenie výživného z jeho strany oproti tomu, ako to bolo ustálené. Poprela tvrdenia žalovaného, že pracuje, i keď je pravda, že po vydaní rozsudku sa jej podarilo nájsť prácu, ktorú vykonáva cca 2 týždne, ale len na dohodu o vykonaní práce v rozsahu niekoľko hodín mesačne, pričom výška jej príjmu z tejto činnosti predstavuje 2 € na hodinu brutto, preto o tom, aká bude výška jej zárobku, si môže každý urobiť obraz. Napokon uviedla, že jej príjem nemá právnu relevanciu na určenie rozsahu vyživovacej povinnosti žalovaného a tento sa určuje na základe iných kritérií.

Kolízny opatrovník sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm. a) O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd stotožňuje. Z obsahu preskúmavaného spisu vyplýva, že Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 28.4.2011 č.k. 7CoP 352/2010-210 potvrdil rozsudok Okresného súdu Rožňava z 30.9.2010 č.k. 5C 103/2007-179 v napadnutých výrokoch o určení výživného za obdobie od 29.7.2006 do 31.12.2008 a trovách štátu. Zmenil rozsudok v napadnutom výroku o určení výživného tak, že žalovaný je povinný prispievať na výživu maloletej V. E. od 1.1.2009 do 31.7.2009 100 € mesačne a od 1.8.2009 do budúcna 120 € mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci matke maloletej dopredu a zrušil rozsudok vo výroku o dlžnom výživnom a trovách účastníkov konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie. Z uvedeného je zrejmé, že o určení výživného od žalobcu na maloletú V. E. už bolo právoplatne rozhodnuté a úlohou súdu prvého stupňa bolo rozhodnúť len o dlžnom výživnom a spôsobe jeho zaplatenia, ako aj o trovách konania účastníkov. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, prepočítal dlžné výživné za obdobie od 29.7.2006 do 30.4.2011 so zreteľom na výšku určeného výživného, ako aj vykonanie exekučných zrážok zo mzdy žalovaného a dospel k záveru, že konajúci súd správne vyčíslil dlh na výživnom 4.308,48 €. Vo vzťahu k povoleniu splátok dlžného výživného odvolací súd poukazuje na ust. § 160 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého, ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd však môže určiť lehotu dlhšiu, prípadne určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí a to aj tak, že omeškanie s plnením jednej splátky, má za následok zročnosť celého plnenia. Podľa tohto zákonného ustanovenia určenie dlhšej ako 3-dňovej lehoty na plnenie alebo povolenie splátok umožňuje súdu, aby sám nezávisle na návrhu účastníkov konania zvážil, či povolenie takejto výhody je vhodné so zreteľom na pomery toho, komu sa povinnosť plnenia ukladá, na výšku prisúdeného nároku alebo na iné okolnosti prípadu. Súd je povinný prihliadnuť aj na postoj povinného k plneniu, ako aj na to, či povolenie takejto výhody nebude mať ťaživý dopad na oprávneného, prípadne či je možné od neho spravodlivo žiadať strpenie plnenia v splátkach alebo v dlhšej ako zákonnej lehote. Zvláštnu pozornosť je potrebné

venovať povoleniu výhody povinnému podľa ust. § 160 ods. 1 O.s.p. v konaniach týkajúcich sa výživného pre dieťa, ktoré nie je schopné samé sa živiť, ktoré je okrem iného prednostnou pohľadávkou so zreteľom na naliehavosť potreby, ktorej výživné slúži a s prihliadnutím na zvýšenú ochranu poskytovanú maloletému dieťaťu. Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť dlžné výživné v mesačných splátkach po 50 €, ktoré nebude mať ťaživý dopad na oprávnené maloleté dieťa a zároveň umožní túto sumu žalovanému splácať spolu s bežným výživným. K odvolacím námietkam žalovaného, že na jeho strane nie sú dané predpoklady na platenie tak vysokého výživného, pretože jeho náklady na živobytie sa značne zvýšili a má aj inú vyživovaciu povinnosť 66 € na maloletú dcéru F., odvolací súd dodáva, že tieto odvolacie námietky sú vo vzťahu k dlžnému výživnému právne irelevantné a mohli by byť posudzované len v konaní o určenie výživného. Pokiaľ žalovaný v odvolacích námietkach poukázal na to, že o trovách konania mal súd rozhodnúť podľa § 150 ods. 1 O.s.p. a nepriznať náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov odvolací súd uvádza, že podľa § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Náhrada trov konania je procesnou povinnosťou, ktorej obsahom je záväzok na zaplatenie sumy, ktorá sa úplne alebo sčasti zhoduje s trovami zaplatenými iným účastníkom, štátom alebo iným subjektom občianskeho súdneho konania. Dôvodom na uloženie náhrady trov konania je výsledok konania, zavinenie niektorých trov alebo náhoda, ktorá trovy konania spôsobila. Zásadne sa uhrádzajú trovy účelne vynaložené na uplatňovanie alebo bránenie práva. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok) , ktorá znamená, že účastník konania, ktorý bol v spore úspešný, má nárok na náhradu trov konania. Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania celkom alebo sčasti, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 150 O.s.p.. Zo znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti a k dosiahnutiu spravodlivosti pre účastníkov konania. Úvaha súdu, či ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci a nesmie odporovať dobrým mravom. Nie je teda možné, kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania, nepriznať náhradu trov úspešnému účastníkovi konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba aj zohľadniť dopad takéhoto rozhodnutia, najmä na majetkové pomery oprávneného.

Odvolací súd dôsledne aplikujúc tento výklad na skutkový stav zistený v priebehu konania dospel k záveru, že žalovaným tvrdené skutočnosti nie sú v kontexte celkových pomerov účastníkov konania okolnosťami osobitného zreteľa odôvodňujúcimi aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p., vychádzajúc najmä z majetkových pomerov matky a postoja žalovaného v konaní, ktorý neuznal svoje otcovstvo k maloletej V., v dôsledku čoho musel konajúci súd vo veci nariadiť znalecké dokazovanie. Z uvedeného dôvodu odvolací súd považuje odvolacie námietky žalovaného, že nemal možnosť vec riešiť mimosúdne vo vzťahu k náhrade trov konania za právne irelevantné. Konajúci súd vyčíslil trovy právneho zastúpenia v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok vo výrokoch o dlžnom výživnom a trovách konania účastníkov podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p., súd rozhodnutie zruší len, ak v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.

Odvolací súd zrušil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách štátu podľa ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p. vzhľadom na to, že o trovách štátu už bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Rožňava z 30.9.2010 č.k. 5C 103/2007-179, ktorý bol vo výroku o trovách štátu potvrdený odvolacím súdom rozsudkom z 28.4.2011 č.k. 7CoP 352/2010-210, preto ide v tejto časti o duplicitné rozhodnutie a teda o prekážku rozsúdenej veci.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože žiaden z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nežiadal (§ 151 ods. 1, § 224 ods. 1 O.s.p.) .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.