KSKE 7 CoP 254/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7CoP/254/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7511021492 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7511021492.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Juraja Tymka v právnej veci navrhovateľky Q. E. nar. U..U. bývajúcej v A. Č.. U. proti odporcovi V. E. nar. U..U..U. bývajúcemu v A. Č.. U. zastúpenému JUDr. Annou Tarabčákovou advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach na Krivej ul. č. 18 v konaní o určenie príspevku pre rozvedenú manželku o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Košice-okolie z 31.5.2011 č.k. 18C 35/2011-44 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky na príspevok na výživu pre rozvedenú manželku. O trovách konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.

Rozhodol podľa § 72 ods. 1 a § 75 ods. 1, 2 Zákona o rodine po preukázaní, že manželstvo účastníkov bolo právoplatne rozvedené, návrh na rozvod opakovane podávala navrhovateľka, nežijú v spoločnej domácnosti, maloleté deti im boli na čas po rozvode zverené do striedavej starostlivosti, v čase vyhlásenia rozsudku boli maloleté deti výlučne v starostlivosti odporcu, ktorý je riadne zamestnaný a navrhovateľka poberá invalidný dôchodok. Konajúci súd konštatoval, že navrhovateľka sa sama vzdala živnosti, na základe ktorej vykonávala manikérske práce a nechtový dizajn, o ktorom je všeobecne známe, že v súčasnosti je o ne zvýšený záujem, jej vykonávanie nevyžaduje špeciálne priestory na zariadenie, tieto práce je možné vykonávať aj v domácich podmienkach. Z konania navrhovateľky konajúci súd dospel k záveru, že u nej nie je splnená podmienka neschopnosti samej sa živiť (§ 72 ods. 1 zák. č. 36/2005) , pretože sama sa vzdala živnosti, má strednú zdravotnícku školu, teda primerané vzdelanie, ktoré je možné využiť na trhu práce, nestará sa o maloleté deti do 3 rokov a ani v konaní nepreukázala, že by jej zdravotný stav zabraňoval samej sa živiť. Uviedol, že odporca hradí všetky potreby maloletých detí aj nad rámec stanovený rozhodnutím súdu, riadne sa o maloleté deti stará a preto mal za to, že nemožno od odporcu spravodlivo požadovať, aby platil výživné ešte aj navrhovateľke, ktorá bola iniciátorkou rozvodu manželstva a u ktorej nebolo preukázané, že vzhľadom na svoje schopnosti a možnosti, nie je schopná sama sa živiť. Argument navrhovateľky, že návrh podala z dôvodu, že odporca jej po rozvode manželstva nevyplatil jej podiel v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva, konajúci súd v tomto konaní nepovažoval za relevantný, a preto návrh navrhovateľky ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a konštatoval, že v konaní úspešný odporca mal právo na náhradu trov konania a neúspešná navrhovateľka nemá právo na náhradu trov

konania. Pretože navrhovateľke v konaní žiadne preukázateľné trovy nevznikli a odporca si žiadne trovy neuplatnil, konajúci súd rozhodol tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka a navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a jej návrhu v plnom rozsahu vyhovel, prípadne rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Svoje odvolanie odôvodnila poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a/, d/, e/ O.s.p. Uviedla, že je pravdou, že absolvovala kurz nechtového dizajnu, stala sa živnostníčkou a podnikala od 5.2.2009 s predmetom živnosti služby súvisiace so skrášľovaním tela . Neskôr si urobila kurz pedikérky, avšak práve v tom čase sa zmenili zákony, ktoré pri jej žiadosti o rozšírenie živnosti kvôli zmene zákonov, neumožňovali podnikať pod vyššie uvedeným predmetom živnosti a nechtový dizajn, manikúra, pedikúra sa stali remeselnými živnosťami a na tie potrebovala odbornú prax a splniť ďalšie podmienky ustanovené zákonom. Z uvedeného dôvodu bola nútená oznámiť Okresnému úradu K.-Y. ukončenie podnikania u ohlasovacej živnosti. Na obnovenie živnosti potrebovala okrem preukázania odbornej praxe aj zložiť praktické skúšky, s čím sú spojené ďalšie finančné náklady, ako aj uhradiť správne poplatky. Uviedla, že táto živnosť jej neprinášala zisk a zmyslom podnikania je dosahovanie zisku, pričom uvedenú živnosť nemohla vykonávať v domácich podmienkach, nakoľko bývala v podnájme s maloletými deťmi a nájomná zmluva jej podnikanie v týchto priestoroch nedovoľovala. Konštatovala, že sa sama nevzdala manikérskej živnosti bez príčiny, ale z dôvodov, že jednak nemala oprávnenie na jej prevádzkovanie v dôsledku zmeny zákonov a taktiež nemala priestory na jej vykonávanie a v neposlednom rade táto činnosť jej v poslednom období neprinášala zisk, a preto sa snažila živnosť rozšíriť o pedikérstvo. Zdôraznila, že toho času je evidovaná na úrade práce a hľadá si prácu. Uviedla, že nechcela byť odkázaná na výživu od odporcu, preto sa snažila po ukončení materskej dovolenky zvýšiť si svoju kvalifikáciu, urobila si kurz a otvorila živnosť, avšak príjem zo živnosti nestačil na pokrytie výdavkov, pretože zisk mala 200,- € a z toho platila nájom, zakúpila si materiál, zaplatila odvody a zisk z podnikania sa nevytvoril. Konštatovanie súdu, že odporca hradí všetky potreby maloletých detí aj nad rámec stanovený súdom, je v rozpore so skutočnosťou. Napokon uviedla, že konajúci súd rozhodol v jej neprítomnosti a tým boli porušené jej ústavné práva, pretože v tom čase bola náhle hospitalizovaná. Kvôli zhoršeniu jej zdravotného stavu nemala možnosť zaslať súdu ospravedlnenie, pričom odporca bol o jej hospitalizácii informovaný, avšak tieto skutočnosti na súde neuviedol, ba práve naopak, zatajil ich. O tom, že súd rozhodoval sa dozvedela až z doručenia rozsudku. Písomné ospravedlnenie zaslala súdu 27.6.2011 po prepustení z nemocnice a predložila aj lekársku správu.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdiť a zaviazať navrhovateľku na náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že v priebehu konania bol náležite zistený skutkový stav, boli vykonané všetky navrhované dôkazy a na základe takto zisteného skutkového stavu súd vec správne právne posúdil a správne vo veci rozhodol. Tvrdenie navrhovateľky, že postupom súdu jej ako účastníčke konania bola odňatá možnosť konať pred súdom, považoval za zavádzajúce. Uviedol, že navrhovateľka bola na pojednávaní 13.5.2011 obsiahle vypočutá a vypovedala takmer hodinu. Následne bolo predmetné pojednávanie odročené z dôvodu kolízie s ďalším pojednávaním za účelom jeho vypočutia. Navrhovateľka nepredložila a ani nenavrhla žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali zákonné dôvody pre určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela, pričom k podaniu návrhu ju viedlo usmernenie z úradu práce a vo svojej výpovedi neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by preukazovali jej neschopnosť sama sa živiť, naopak uviedla, že je nezamestnaná, lebo nestíha platiť nájmy. Konštatoval, že sama sa vzdala zárobkovej možnosti vrátením živnostenského oprávnenia, hoci v odvolaní uvádza, že si kvalifikáciu rozšírila kurzom pedikérky a vrátenie živnostenského oprávnenia už odôvodňuje zmenou zákonov. Vyslovil názor, že jej zdravotný stav umožňuje samostatne sa živiť, čo dokazuje skutočnosť, že si zvýšila kvalifikáciu kurzom pedikérky. Podľa jej vyjadrenia na pojednávaní, mala v úmysle založiť si chránenú dielňu, a preto vrátila živnostenský list, avšak tento zámer jej nevyšiel, preto nezodpovedá skutočnosti, že ukončenie živnosti bolo spôsobené zmenou legislatívy, ako uvádza v odvolaní. Zdôraznil, že navrhovateľka sa svojím nezodpovedným prístupom k manželstvu a hospodáreniu sama dostala do ťažkej finančnej situácie, opakovane iniciovala rozvod, opustila spoločnú domácnosť a bezdôvodne sa zadlžila. Rekonštruovala cudzí byt, podľa jej tvrdenia za 6.000,- €, na čo si údajne požičala, hoci tvrdí, že jej príjem bol cca 200,- €, a teda nestačil ani na pokrytie potrieb úhrady nájomného. Napriek tomu je presvedčená o morálnosti svojho nároku voči bývalému manželovi, hoci tento nárok je v rozpore s dobrými mravmi, čo bolo preukázané obsahom rozvodového spisu. Poukázal na to, že maloleté deti sú po dohode

rodičov v striedavej starostlivosti a on na ne na základe vlastného návrhu platí k rukám navrhovateľky výživné a tvorí im aj úspory. Zdôraznil, že pojednávanie konané 13.5.2011 bolo odročené na 31.5.2011, pričom navrhovateľka zobrala termín pojednávania na vedomie. Na pojednávaní 31.5.2011 sa súd neprítomnosťou navrhovateľky dôsledne zaoberal a on súdu oznámil, že podľa jeho vedomostí údajne je hospitalizovaná na psychiatrii, a preto tvrdenie navrhovateľky obsiahnuté v odvolaní, že túto skutočnosť zatajil, je zavádzajúce. Konštatoval, že navrhovateľka nevyužila možnosť požiadať súd o odročenie pojednávania, hoci tak mohla urobiť aj telefonicky, resp. inak a to v priebehu hospitalizácie. Vo vzťahu k odvolaniu voči výroku o trovách konania poukázal na to, že vzhľadom na finančnú situáciu navrhovateľky, si trovy neuplatnil, hoci mu tieto vznikli v súvislosti s právnym zastúpením.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 cit. zák. ust. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa dôsledne vysporiadal s odvolacími námietkami navrhovateľky v odvolaní, ktoré tvorili jej obranu už v priebehu konania na súde prvého stupňa a navrhovateľka neuviedla v priebehu odvolacieho konania žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie o návrhu na určenie príspevku pre rozvedenú manželku. Odvolací súd posúdením všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k predmetu konania dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že navrhovateľka je schopná sama sa živiť a nespĺňa tak zákonný predpoklad pre určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela podľa § 72 ods. 1 Zákona o rodine. Odvolací súd poznamenáva, že podmienky vzniku a trvania, ako aj rozsah príspevku na výživu rozvedeného manžela, sa líšia od podmienok vyživovacej povinnosti medzi manželmi. Základnou hmotnoprávnou podmienkou existencie a trvania nároku na príspevok na výživu rozvedeného manžela je nepochybné preukázanie, že rozvedený manžel nie je schopný sám sa živiť. Preukázanie tejto skutočnosti je podmienkou vzniku nároku na príspevok, ale nie je hľadiskom určujúcim rozsah príspevku, ktorý zákon vymedzuje pojmom primeraná výživa. To znamená, že nárok na príspevok na výživu rozvedeného manžela prichádza do úvahy len vtedy, ak je splnená podmienka, že rozvedený manžel nie je schopný sám sa živiť a až potom je možné určiť konkrétny rozsah výživného. Navrhovateľka nesplnila základnú hmotnoprávnu podmienku priznania a trvania nároku na príspevok podľa § 72 ods. 1 Zákona o rodine, pretože sa sama vzdala živnosti, má strednú zdravotnícku školu, teda primerané vzdelanie, ktoré môže uplatniť na trhu práce a taktiež v konaní nepreukázala, že by jej zdravotný stav neumožňoval samej sa živiť. Zároveň je potrebné uviesť, že odporca hradí potreby maloletých detí aj nad rámec, stanovený rozhodnutím súdu, riadne sa stará o maloleté deti, a preto by bolo aj v rozpore s dobrými mravmi, aby odporca platil výživné aj navrhovateľke, ktorá podávala návrh na rozvod manželstva opakovane, a to z dôvodov povahových rozdielov, neschopnosti komunikácie a jej citového odcudzenia od odporcu. K odvolacím námietkam navrhovateľky, že súd rozhodol v jej neprítomnosti a tým boli porušené jej ústavné práva, pretože v tom čase bola hospitalizovaná, odvolací súd dodáva, že odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorý znemožní realizáciu procesných práv priznaných účastníkom občianskeho súdneho konania procesnými predpismi za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen postupom súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza, ale aj rozhodnutím samým. Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Občiansky súdny poriadok ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania (§ 115 ods. 1 O.s.p.) a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom kedy sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.) .

Výnimkou z tejto zásady je len rozhodovanie podľa § 153b O.s.p. Možnosť vec prejednať v neprítomnosti účastníka treba posudzovať vždy s ohľadom na všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa prejednania právnej veci pred súdom je nezadateľným právom účastníka konania, a to v každom štádiu prvostupňového procesu, pokiaľ zákon neustanovuje inak a ak na tomto práve účastník trvá. Všeobecne za dôležitý dôvod treba považovať také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé neúčasť účastníka na pojednávaní súdu ospravedlniť, t.j. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť a súčasne sú vážne (dôležité, ospravedlniteľné) ako z hľadísk objektívnych, tak subjektívnych (či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená) .

V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka bola vo veci vypočutá na pojednávaní konanom 13.5.2011, ktoré bolo odročené na 31.5.2011 s tým, že navrhovateľka zobrala termín pojednávania na vedomie. Z potvrdenia Univerzitnej nemocnice R.. W. M. Ko vyplýva, že navrhovateľka bola hospitalizovaná od 24.5.2011 do 13.6.2011. Keďže v predmetnej veci bol termín pojednávania vytýčený na 31.5.2011, odvolací súd je toho názoru, že navrhovateľka od 24.5.2001, kedy bola hospitalizovaná, mohla akoukoľvek formou požiadať súd o odročenie pojednávania. Keďže súd prvého stupňa pojednával vo veci 31.5.2011 v neprítomnosti navrhovateľky napriek tomu, že termín pojednávania zobrala na vedomie 13.5.2011, avšak z neúčasti na pojednávaní sa z dôležitého dôvodu neospravedlnila a nepožiadala o odročenie pojednávania, pričom vo veci už bola vypočutá, odvolací súd dospel k záveru, že za týchto okolností nedošlo k odňatiu možnosti navrhovateľke konať pred súdom, t.j. k vade podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., a preto odvolanie navrhovateľky považuje za účelové a právne irelevantné. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil a v odôvodnení sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa § 219 ods. 2 O.s.p.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 150 O.s.p., podľa ktorých ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa, je potrebné prihliadať k osobným, majetkovým, zárobkovým a iným pomerom všetkých účastníkov, na okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť aj k postoju účastníkov konania. Výnimočnosť použitia tohto ustanovenia, teda môže spočívať v okolnostiach na strane účastníkov konania, alebo v okolnostiach danej veci. Účelom ust. § 150 O.s.p. je, aby sa rozhodnutie o náhrade trov nejavilo ako tvrdosť voči účastníkovi. Odvolací súd vychádzajúc z predmetu konania, osobných, majetkových a zárobkových pomerov navrhovateľky, ktorá je poberateľkou invalidného dôchodku 134,- €, prídavkov na deti 43,- € a výživného na deti 100,- € dospel k záveru, že aj napriek tomu, že boli splnené predpoklady na priznanie náhrady trov odvolacieho konania odporcovi podľa § 142 ods. 1 O.s.p., ktorý bol v konaní úspešný, je možné aplikovať v tomto prípade ust. § 150 ods. 1 O.s.p. Zároveň odvolací súd dodáva, že nepriznanie náhrady trov konania odporcovi mu nespôsobí žiadnu majetkovú ujmu vzhľadom na jeho priemerný mesačný zárobok 1.200,- €.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.