KSKE 7 CoP 258/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7CoP/258/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7511203519 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7511203519.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Juraja Tymka vo veci starostlivosti súdu o maloletého B. H. nar. X.X.R. a maloletú X. H. nar. XX.X.R. zastúpených kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny O. detí rodičov: P. H. nar. R..R..R. bývajúcej v M. Č.. R. a U. H. nar. R....R. bývajúceho v X. Č.. X zastúpeného JUDr. Alexandrom Farkašovským advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na ul. Pri jazdiarni č. 1 v konaní o zvýšenie výživného o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Košice-okolie z 20.6.2011 č.k. 12P 105/2011-55 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok Okresného súdu Košice-okolie z 15.10.2002 č.k. 15P 180/2002-20 tak, že zaviazal otca prispievať na výživu mal. B. 150,- € mesačne a mal. X. 130,- € mesačne vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky počnúc 16.3.2011. Dlžné výživné pre mal. Erika 262,50,- € povolil otcovi splácať v mesačných splátkach po 52,50 € mesačne a pre mal. Simonu 192,50 € povolil otcovi splácať v mesačných splátkach po 38,50 €, ktoré je splatné spolu s bežným výživným k rukám matky až do vyrovnania pod hrozbou straty výhody splátok. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že zvýši výživné pre mal. B. na 120,- € mesačne a mal. X. na 100,- € mesačne vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky od 16.3.2011. Dlžné výživné za obdobie od 16.3.2011 do 30.6.2011 pre mal. B. 157,50 € navrhol povoliť splácať v mesačných splátkach po 31,50 € mesačne a pre mal. X. 87,50 € po 17,50 € mesačne. Odvolanie odôvodnil poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p. Nesúhlasil s názorom konajúceho súdu, že vreckové po 30,- €, mesačne ktoré poskytuje maloletým deťom, okrem pravidelnej platby výživného 150,- €, nie je určené na ich výživu a mohli ich akokoľvek využiť. Vyslovil názor, že nie je rozhodujúca forma akou prispieva na výživu svojich maloletých detí, či už oficiálnym výživným alebo menej formálnym spôsobom pravidelného vreckového, pretože aj v jednom, aj v druhom prípade ide o prvoradý záujem zabezpečiť výživu pre maloleté deti. Nestotožnil sa s názorom konajúceho súdu na pojednávaní, že čestné prehlásenia maloletých detí nie sú tým správnym riešením, lebo ide o maloleté deti a možno ani nevedeli čo podpisovali. Konštatoval, že deti sú vo veku blízkom dospelosti s vyspelou rozumovou a vôľovou vyspelosťou a tak je dôvodný predpoklad hraničiaci s istotou, že s plným vedomím 17-ročný B. a 15-ročná X. prehlásili len skutočný objektívny stav, že im vreckové poskytuje. Uviedol, že dňa 20.4.2011 podal vo veci vyjadrenie, v ktorom uviedol aj rozpis mesačných výdajov, avšak konajúci súd ich v plnej miere neakceptoval, resp. považoval ich za nie nevyhnutné s odkazom na ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine, čo považuje za nesprávne a domnieva sa, že niektoré údaje aj prehliadol. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, aby súd bral do

úvahy jeho nevyhnutné mesačné výdaje v súvislosti so stravou 170,- €, hygienou a ošatením 50,- € a v tomto vzhliada arbitrárnosť napadaného rozhodnutia. Považoval za nesprávne, ak súd vyhodnotil jeho ostatné výdaje (splácanie pôžičiek a iné finančné záväzky a ďalšie výdaje) ako výdaje, ktoré bezprostredne neslúžia na zabezpečenie primeraných osobných potrieb povinného rodiča, a teda na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval správnu právnu normu. Všetky jeho výdaje uvedené vo vyjadrení, doručeného súdu 20.4.2011 považoval za nevyhnutné vzhľadom na okolnosti, ktorými sú jednak absencia vlastného bývania (pôžička na nábytok) a flexibilná potreba dochádzky do práce (kúpa ojazdeného auta) a pod. Splácanie pôžičky na kúpu auta je nevyhnutný výdaj, nakoľko bez auta by mal výrazné sťaženie dochádzania za prácou, keďže pracuje mimo svojho bydliska a prímestská doprava nie je tak flexibilná, pružná, aby dokázala reagovať na začiatok a koniec pracovnej doby, čo by mohlo ohroziť jeho súčasný príjem, ktorý je jeden z faktorov na zvýšenie vyživovacej povinnosti. Za nevyhnutný výdaj taktiež považoval náklady na benzín, lebo inak by jeho výdaje na cestovné do práce neúmerne mesačne vzrástli, ako aj pôžičku na kúpu nábytku, pretože nie je vlastníkom nehnuteľnosti, v ktorej býva, a preto je prirodzené ak si sčasti vyriešil svoje bývanie u matky kúpou nábytku. Uviedol, že konajúci súd mal preukázaný jeho mesačný priemerný príjem 954,- €, čo nepopiera ale jeho skutočne vyplácaný príjem je nižší, titulom zrážok na pôžičku, platby na stravné lístky a členského do OZ KOVO. Vyslovil názor, že súd prvého stupňa pochybil ak nebral do úvahy tieto skutočnosti, nakoľko jeho priemerný príjem od júna 2010 do marca 2011 je vyplácaný na osobný účet v sume 818,- €. Uviedol, že je spoločensky neúnosné a v rozpore s požiadavkami dobrých mravov aby matka, ktorá má 70 rokov hradila náklady súvisiace s bývaním sama v plnej výške a tak jeho mesačný výdaj 120,- € určený na platbu elektriny a plynu je potrebné považovať za nevyhnutný výdaj. Konštatoval, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec aj čo sa týka príjmov matky, resp. jej schopností, možností, majetkových pomerov a jej výdajov. Ak by bolo tvrdenie matky pravdivé, že jej príjem je v priemere 137,28 € a za situácie, keď mesačne poberá prídavky 44,02 € a on do času vyhlásenia rozsudku platil výživné na maloleté deti 150,- €, prihliadnuc na jej výpoveď, že uhrádza 150,- € na náklady spojené s bývaním svojej matke. Dotazoval sa z čoho vlastne matka uhrádza nevyhnutné náklady súvisiace so starostlivosťou o rodinu, resp. nevyhnutné náklady súvisiace so zabezpečením jej základných nevyhnutných potrieb. Zohľadňujúc rodinné prídavky, doterajšiu výšku výživného a jej príjem, je jednoznačné, že matka musí disponovať aj inými finančnými prostriedkami okrem ňou deklarovaného príjmu a je dôvodný predpoklad, že jej príjem (hoci neoficiálny) je oveľa vyšší, ako preukazovaný. O účelovosti správania matky v tomto konaní, na ktorú súd neprihliadol, svedčí aj skutočnosť, že jeden z jej súrodencov údajne uhrádza matke za bývanie 70,- € a druhý 50,- €, pričom matka uhrádza na bývanie 150,- €, čo podľa neho postráda základy logiky a je len výmyslom matky v snahe ovplyvniť súd pri rozhodovaní o výške vyživovacej povinnosti. Za skutočnosť hodnú osobitného zreteľa považuje porovnanie zmeny jeho pomerov a aj u matky. Ak matke sa príjem oproti r. 2002 znížil o 29,- €, z uvedeného mu vyplýva, že matka napriek tomu, že chce a môže pracovať, za dobu 9 rokov nenašla výhodnejšie zamestnanie, resp. zamestnanie, kde by jej príjem bol vyšší, aby sa aj ona pričinila výraznejšou mierou na výžive ich spoločných detí.

Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že maloleté deti vreckové nedostávali každý mesiac a čestné prehlásenie, ktoré otec dal deťom podpísať, nie je pravdivé, pretože otec pod vplyvom alkoholu im dal podpísať papier, na ktorom bolo napísané, že im dáva vreckové a peniaze na narodeniny a meniny pod hrozbou, že keď to nepodpíšu, predvolá ich na súd ako svedkov. Vyslovila názor, že deti nie sú plnoleté a preto čestné prehlásenie by malo byť neplatné. Konštatovala, že pokiaľ otec uvádza, že sám dáva na stravu 170,- €, na hygienu a ošatenie 50,- €, maloleté deti sú v puberte a taktiež potrebujú viac stravy, pričom mal. B. a mal. X. nemajú 170,- € na stravu a 50,- € na hygienu. Uviedla, že jej výdavky na jedno dieťa sú približne 200,- € mesačne, a preto nesúhlasila aby jej otec posielal 200,- alebo 230,- € mesačne na obidve deti.

Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu otca uviedol, že s rozsudkom súhlasí v plnom znení a navrhuje aby rozsudok bol potvrdený. Konštatoval, že konajúci súd rozhodol vo veci zvýšenia výživného na maloleté deti primerane zisteným zárobkovým, majetkovým, osobným možnostiam, a schopnostiam oboch rodičov, aj s prihliadnutím na odôvodnené potreby maloletých detí.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 cit. zák. ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, v prípade doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine, v súlade s ust. § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd stotožňuje. Odvolací súd dodáva, že zmenou pomerov v zmysle ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine sa rozumie výrazná zmena tých okolností na jednej alebo druhej strane, t.j. oprávneného alebo povinného, ktoré boli podkladom predchádzajúceho súdneho rozhodnutia o výživnom, pričom musí ísť o zmenu trvalú, nielen prechodnú a musí ísť o zásadnú zmenu v tých okolnostiach, z ktorých vychádzalo predchádzajúce rozhodnutie o výživnom. V konaní o zvýšenie výživného je preto potrebné porovnať pomery, z ktorých vychádzalo predchádzajúce súdne rozhodnutie o výživnom s pomermi existujúcimi v čase rozhodovania súdu o návrhu na zmenu výživného. Pri rozhodovaní o výživnom v dôsledku zmeny pomerov, sa použijú zásady, ktoré sú rozhodujúce pre určenie výživného. V danom prípade ide o ust. § 62 ods. 1, 2, 4 a 5 a ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, z ktorých vyplýva, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, trvajúca do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia sú povinní prispievať na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov a dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov a pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Pri určení výživného súd prihliada na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. V predmetnej veci konajúci súd správne konštatoval, že od poslednej úpravy výživného, ktorá bola vykonaná rozsudkom Okresného súdu Košice-okolie z 15.10.2002 č.k. 15P 180/2002-20 došlo k viacerým zmenám či už na strane maloletých detí, ako aj na strane otca a matky. Maloleté deti v čase poslednej úpravy navštevovali prvý stupeň základnej školy, v súčasnosti navštevujú strednú školu. U otca došlo k podstatnej zmene pomerov tým, že sa zvýšil jeho mesačný čistý priemerný príjem z 365,13 € na 954,- € a u matky došlo k zníženiu príjmu o 29,- € mesačne. Vzhľadom na príjem matky 137,28 € mesačne a príjem otca 954,- € mesačne, pri zohľadnení jeho nevyhnutých životných nákladov na stravu 170,- € mesačne, hygienu a ošatenie 50,- € mesačne, úhradu plynu, elektriny 120,54 € mesačne, platby za televíziu digi TV 10,90 € mesačne, dobíjacieho kupónu na telefón 10,- € mesačne a cestovné 70,- €, výživné určené súdom prvého stupňa zodpovedá zákonným kritériám určovania rozsahu výživného s tým, že matka navyše uspokojuje odôvodnené potreby maloletých detí svojou osobnou starostlivosťou, čím sa jej vyživovacia povinnosť čiastočne kompenzuje. K odvolacím námietkam otca odvolací súd poukazuje na ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré plnenie vyživovacej povinnosti k deťom považuje za ich prvoradú zákonnú povinnosť a dodáva, že výdavky otca na splácanie pôžičiek voči veriteľom nemožno považovať za výdavky, ktoré by mali prednosť pred výživným, tak ako to má na mysli ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojovanie svojich vlastných potrieb. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že zvýšené výživné na mal. B. 150,- € mesačne a mal. X. 130,- € mesačne je primerané odôvodneným potrebám maloletých detí, pretože sú vo veku blízkom dospelosti, kedy je všeobecne známou skutočnosťou, že ich potreby sú značne vyššie ako dospelého človeka nielen na zabezpečenie vzdelania, aj na stravu, hygienu aj ošatenie, pretože sú vo veku intenzívneho rastu. K odvolacej námietke otca, že vyživovaciu povinnosť k deťom si plní aj finančným plnením deťom formou vreckového odvolací súd dodáva, že formou plnenia vyživovacej povinnosti je platenie výživného ako peňažného príspevku na uhradzovanie potrieb dieťaťa. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne stará, plní vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním vecných plnení (bývanie, strava, nákup ošatenia, zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a pod.) a osobnou starostlivosťou. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne nestará, prispieva na jeho výživu výživným, ktoré určí súd. Ak je dieťa zverené do výlučnej osobnej starostlivosti jedného rodiča, potom je platobným miestom tento rodič. Pokiaľ otec prispieval deťom finančné prostriedky bez

odsúhlasenia matkou, nemožno na ne prihliadať a ani zarátať do dlhu, ale možno ich považovať len ako dar, pretože deti sú maloleté, zverené do osobnej starostlivosti matky, ktorá rozhoduje o dôvodnosti a spôsobe využitia plneného výživného pre deti. Pretože súd prvého stupňa správne určil rozsah zvýšenia vyživovacej povinnosti otca, ako aj počiatok plnenia zvýšeného výživného, správne vypočítal dlh na výživnom a rozhodol o jeho splatnosti, odvolací súd rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil a podľa ods. 2 cit. zák. ustanovenia sa v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože žiaden z účastníkov náhradu trov konania nežiadal (§ 151 ods. 1, § 224 ods. 1 O.s.p.) .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.