KSKE 7 CoP 361/2011 - iSpis

Späť Otvoriť na Salvii Stiahnuť

iSpis Judikatúra – KSKE 7 CoP 361/2011

KS v Košiciach, dátum 28.03.2012, sp.zn. KSKE 7 CoP 361/2011

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7CoP/361/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7606204480 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7606204480.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Juraja Tymka vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti I.: M. E. nar. XX.X.XXXX a A. nar. XX.X.XXXX zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Spišská Nová Ves detí rodičov A. I. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v A. G. Z. na A. ulici č. X/XX zastúpenej JUDr. Emíliou Šimkulákovou advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Spišskej Novej Vsi na Štefánikovom námestí č. 4 a R. I.F. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v A. P. G. Q. A.. XX, L. Q..V.. O. zastúpeného Dr. JUR. Josefom Adolfom Eibnerom so sídlom v Spolkovej republike Nemecko Nurnberg Bucher Strasse 42 Friedrich - Ebert - Platz v konaní o určenie výživného o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves z 2.5.2011 č.k. 7C/75/2006-601 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutých výrokoch o určení výživného, o dlžnom výživnom a trovách konania.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom zaviazal otca prispievať na výživu maloletej M. E. 150 eur mesačne a na výživu maloletej A. 150 eur mesačne od 9.12.2008 do budúcna, ktoré je povinný platiť do 15-teho dňa v mesiaci vopred matke a dlžné výživné 8 912 eur od 9.12.2008 do 30.5.2011 uložil otcovi splácať v 100 eur mesačných splátkach spolu s bežným výživným pod hrozbou straty výhody splátok. V prevyšujúcej časti návrh matky na určenie výživného zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že účastníci konania nemajú právo na ich náhradu.

Proti výroku rozsudku, ktorým súd určil vyživovaciu povinnosť na maloleté M. E. a A. ako aj proti výroku o dlžnom výživnom, podal v zákonnej lehote odvolanie otec, v ktorom uviedol, že síce vo svojom zmierovacom návrhu navrhol platiť na každé dieťa 150 eur mesačne, ale s tým, že matka detí bude súhlasiť so zistením otcovstva detí v Nemecku. Povinnosť platiť výživné odpadne, ak matka tieto podmienky nedodrží, resp. ak sa zistí, že nie je biologickým otcom. Matka podmienky nedodržala, a preto ani on nepodal návrh na určenie takéhoto výživného. Zdôraznil, že je potrebné zohľadniť, že v Nemecku dlžníkovi na výživnom musí ostať suma 950 eur na mesiac na vyžitie. Ďalej uviedol, že v roku 2010 mal príjem na zdanenie okolo 15 100 eur, v roku 2009 to bolo 23 692 eur, pričom musel z neho zaplatiť 2 965 eur daň z príjmu, 116,49 eur príspevok solidarity, 831,60 eur daň zo živnosti a 2 358 eur daňovo nezohľadnené príspevky zdravotného poistenia, čím mu zostalo 17 420,91 eur, v roku 2008 to bolo 22 228 eur, pričom musel z neho zaplatiť 2 858 eur daň z príjmu, 113,02 eur príspevok solidarity, 610,50 eur daň zo živnosti a 1 748 eur daňovo nezohľadnené príspevky zdravotného poistenia, čím mu zostalo 16 898,48 eur. Poukázal na to, že 492,30 eur mesačne platí za svoje zdravotné poistenie. Od

marca 2011 kvôli práci cestuje denne do Mníchova, a preto si bol nútený zakúpiť kartu na jazdu vlakom za 350 eur mesačne. Má ďalšiu vyživovaciu povinnosť k B. A., na ktorého platí 334 eur mesačne s tým, že dlžné výživné tvorí okolo 3 500 eur. Nemeckej poštovej banke dlží asi 4 000 eur na pôžičke. Na záver uviedol, že nevlastní žiaden majetok.

Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhla rozsudok potvrdiť a zaviazať otca na náhradu trov konania. Poukázala na to, že tvrdenia otca o výške jeho príjmov nie sú pravdivé, resp. snaží sa prezentovať svoje príjmy ako čo najnižšie. Položka zdaniteľný príjem vznikne po odpočítaní nezdaniteľných súm na daňovníka a nezaopatrené deti. V tejto súvislosti poukázala na skutočné príjmy otca v roku 2008, keď podľa výmeru mal príjem 29 841 eur a pre daňové účely si na obe deti uplatnil nezdaniteľnú sumu 1 452 eur, na základe čoho jeho zdaniteľný príjem predstavuje 22 228 eur (1 852 eur mesačne) , v roku 2009 bol jeho príjem 31 718 eur a pre daňové účely si uplatnil na obe deti nezdaniteľnú sumu po 1 506 eur, na základe čoho mal zdaniteľný príjem 23 692 eur (1 974 eur mesačne) , napokon v roku 2010 mal podľa výmeru na účely zálohových platieb príjem a uplatnil si oslobodenie od dane 24 500 eur, čím zostatková suma na určenie dane je 2 500 eur. Na záver uviedla, že deti sa majú podieľať na životnej úrovni rodičov, pričom je potrebné prihliadnuť na celkové príjmy otca a nezohľadniť výdavky, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Od podania návrhu na Slovensku jej na výživu detí neprispieva, hoci na syna, ktorý je vo veku M. E., platí výživné 334 eur. Uviedla, že životná úroveň všetkých detí by mala byť rovnaká. Aj keď výživné 150 eur na každé dieťa je minimálne s ohľadom na ich potreby, príjmy otca sú dostatočné na to, aby takéto výživné platil.

Výrok rozsudku o zamietnutí návrhu na určenie výživného v prevyšujúcej časti nebol odvolaním dotknutý, nadobudol právoplatnosť, a preto nemohol byť predmetom preskúmania odvolacím súdom (§ 206 ods. 2 O.s.p.) .

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti aj s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm.a/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, zákonne rozhodol o určení vyživovacej povinnosti otca na maloleté deti vrátane začiatku jej plnenia a napokon správne určil aj dlžné výživné a spôsob jeho zaplatenia, preto odvolací súd rozsudok v napadnutej časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Súd prvého stupňa v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) . Súd prvého stupňa sa dôsledne vysporiadal s námietkami otca uplatnenými počas konania na súde prvého stupňa a ten ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie vo veci samej. Predovšetkým nie je možné stotožniť sa s námietkou otca, že nesplnením podmienky zo strany matky v súvislosti s jeho snahou o zapretie otcovstva k deťom, nie sú splnené podmienky ani pre určenie výživného 150 eur mesačne na každé z detí. Z obsahu spisu však vyplýva, že matka s konaním o zapretie otcovstva súhlasila, čím otcovi nič nebráni iniciovať takého konanie. Za rozhodujúcu však odvolací súd považoval skutočnosť, že uvedenú sumu výživného na deti pripustil a navrhol predovšetkým sám otec, to znamená, že sa považoval za schopného platiť výživné minimálne v tejto výške, a to bez ohľadu na podmienenosť platenia výživného zapretím otcovstva, keďže v prípade neúspechu zapretia otcovstva musel rátať aj týmto výživným. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podmienka vznesená otcom nemá na určenie výživného ani na jeho výšku žiaden vplyv, resp. priznanie výživného je upravené v jednotlivých ustanoveniach Zákona o rodine, podľa ktorých nie je možné viazať výživné na splnenie akejkoľvek podmienky. Súd prvého stupňa preto na základe zisteného skutkového stavu vychádzajúc z pomerov otca ako aj z potrieb detí správne považoval za primeranú práve uvedenú sumu výživného rešpektujúc životnú úroveň otca v Nemecku, jeho výdavky,

vrátane vyživovacej povinnosti k ďalšiemu dieťaťu. Odvolací súd zdôrazňuje a opätovne (ako súd prvého stupňa) poukazuje na § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom považuje za ich prvoradú zákonnú povinnosť, ako aj na ods. 5 tohto zákonného ustanovenia, v ktorom je výslovne uvedené, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Rodič je teda povinný plne rešpektovať vyživovaciu povinnosť a svoje výdavky usmerniť tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti nebolo ohrozené. Určené výživné je primerané možnostiam a schopnostiam otca, vychádza z jeho životnej úrovne a zisteného príjmu, ktorý mu aj po splnení vyživovacej povinnosti pokryje nielen jeho nevyhnutné výdavky na zabezpečenie základných životných potrieb (strava, bývanie, oblečenie a pod.) , ale má dostatok finančných prostriedkov na uspokojovanie vlastných potrieb v rozsahu minimálne bežného životného štandardu, a preto možno od neho spravodlivo žiadať, aby aspoň tento štandard poskytol maloletým deťom formou výživného, čo je v súlade s požiadavkou, že deti, rodičia ktorých nežijú spolu, majú mať takú životnú úroveň, ako keby spolužitie rodičov existovalo.

Súd prvého stupňa zákonne rozhodol aj o dlžnom výživnom vrátane jeho výšky od právoplatnosti výroku o rozvode manželstva do vyhlásenia napadnutého rozsudku. Odvolací súd sa stotožnil so spôsobom zaplatenia dlžného výživného v splátkach a dodáva, že možnosť takto zaplatiť dlžné výživné predstavuje výnimku zo zásady, že povinnosť uloženú v rozsudku treba splniť do troch dní (§ 160 ods. 1 O.s.p.) . Odvolací súd považuje priznanie výhody splátok v stanovenej výške za primerané, pretože vzhľadom k výške dlžného výživného a osobným pomerom otca, nemožno od neho očakávať jeho zaplatenie jednorazovo. Dodáva však, že omeškanie otca s plnením čo i len jednej splátky bude mať za následok zročnosť celého plnenia, teda že matka bude oprávnená požadovať zaplatenie dlžného výživného naraz.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch o určení výživného a dlžnom výživnom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Pokiaľ ide o výrok o trovách prvostupňového konania odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa síce správne rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu konania, ale použil pritom nesprávne ustanovenie právneho predpisu. Ide totiž o konanie vo veci starostlivosti súdu o maloletých, v ktorom platí zásada, že môže začať aj bez návrhu a na tejto skutočnosti nič nemení to, že šlo o konanie pôvodne spojené s konaním o rozvod manželstva účastníkov (§ 113 ods. 1 O.s.p.) , a preto sa pre prípad rozhodnutia o náhrade trov konania v konaní o výživnom na maloleté deti aplikuje výlučne § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie mohlo začať i bez návrhu.

Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľka si vo vyjadrení k odvolaniu uplatnila náhradu trov odvolacieho konania, odvolací súd podľa § 146 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pretože ide o o konanie, ktoré mohlo začať aj bez návrhu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.