KSKE 7 CoP 81/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7CoP/81/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7210208444 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7210208444.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Imricha Volkaia v právnej veci navrhovateľov 1. N. V. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v K. na Q. C. č. X a 2. F. V. nar. XX.XX.XXXX bývajúceho v K. na Q. C. č. X proti odporcovi F. K. nar. XX.X.XXXX bývajúcemu v K. D. W. č. XX zastúpenému JUDr. Rudolfom Manikom PhD. advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na Jantárovej ul. č. 30 v konaní o určenie otcovstva a určenie výživného o odvolaní navrhovateľov v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo 16.11.2011 č.k. 17C 52/2010-393 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí návrhu na zaplatenie výživného za obdobie 3 rokov spätne.

Z r u š u j e rozsudok v napadnutých výrokoch o určení výživného od odporcu pre navrhovateľa v 2. rade, dlžnom výživnom, ako aj trovách konania účastníkov a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom určil, že odporca F. K. nar. XX.X.XXXX je biologickým otcom navrhovateľa v 2. rade F. V. nar. XX.XX.XXXX z matky N. V. nar. XX.X.XXXX. Odporcu zaviazal prispievať na výživu navrhovateľa v 2. rade sumou 30 € mesačne od 15.4.2010 do budúcna vždy do 15. dňa kalendárneho mesiaca vopred k rukám navrhovateľa. Dlžné výživné za obdobie od 15.4.2010 do 30.11.2011 v sume 585 € zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi v 2. rade do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. V časti o zaplatenie výživného za obdobie 3 rokov spätne návrh zamietol. Odporcu zaviazal nahradiť navrhovateľke v 1. rade trovy konania v sume 66 € titulom zaplateného súdneho poplatku a 200 € titulom zaplateného preddavku na trovy znaleckého dokazovania a to do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, že o trovách štátu bude rozhodnuté samostatným uznesením.

Napadnuté výroky o určení výživného, dlžnom výživnom a zamietnutí návrhu v časti o zaplatenie výživného za obdobie 3 rokov spätne konajúci súd právne posúdil podľa ust. § 62 ods. 1 až 5, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1 Zákona o rodine a uviedol, že výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu 3 rokov spätne, ktoré sa počítajú odo dňa začatia konania bez ohľadu na to, či konanie bolo začaté na návrh alebo z úradnej povinnosti. Súd v týchto prípadoch nie je viazaný návrhom, sám musí určiť začiatok, kedy povinný prestal platiť výživné alebo ho platil v obmedzenej miere. Pri určovaní výživného za minulé obdobie súd zisťuje, aké boli konkrétne schopnosti, možnosti, zárobkové pomery povinného, potreby dieťaťa, prihliada na už poskytnuté plnenia, poskytovanie bývania, osobnej starostlivosti a hodnotí aj ďalšie zákonné kritériá. Súd posudzuje skutočný stav, aký existoval v minulosti. Zákon doplnil do normatívneho textu podmienku existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa. Sprísňujúca

úprava od oprávnených vyžaduje zodpovedný a včasný prístup k riešeniu tejto otázky, t.j. aby návrh na určenie výživného podávali bez zbytočného odkladu pri naplnení zákonných podmienok. Pokiaľ však z určitých dôvodov, ktoré možno posúdiť ako výnimočné, účastníci žiadajú o určenie výživného s časovým odstupom a v ich konaní nemožno vidieť snahu o zneužívanie tohto inštitútu, súd môže výživné priznať aj spätne. Dôvody hodné osobitného zreteľa bude treba posúdiť podľa konkrétnych okolností prípadu. Výnimočným dôvodom nebude uvádzaná neznalosť možnosti uplatňovať si výživné. Obdobne to bude v praxi sa často vyskytujúcich prípadoch, keď medzi rodičmi dôjde k osobným konfliktom a tento inštitút využívajú ako formu osobnej pomsty a snahy vyťažiť od druhej strany najvyššiu možnú sumu, neraz aj bez ohľadu na skutočné záujmy dieťaťa. Relevantným dôvodom by mohol byť zdravotný stav oprávnenej osoby, ktorý jej zabránil včas uplatniť nárok, konanie, ktoré má znaky trestného činu spočívajúce v bránení uplatnenia nároku na výživné. V danom prípade žiadala navrhovateľka v 1. rade, aby súd zaviazal odporcu prispievať na výživu navrhovateľa v 2. rade (v čase podania návrhu maloletého) sumou 300 € mesačne 3 roky spätne od podania návrhu. Ako dôvody hodné osobitného zreteľa uvádzala časovú zaneprázdnenosť z dôvodu pobytu a zamestnania mimo územia SR, zdravotné problémy dieťaťa, ktoré riešila v čase, keď bola na území SR, jej obavy (vyplývajúce zo skutočností, že odporca vlastnil bar, v ktorom sa schádzali rôzny ľudia pochybnej povesti) a prístup odporcu na mimosúdne usporiadanie pomerov a platenie výživného. Súd posudzoval v danom prípade navrhovateľkou uvádzané dôvody hodné osobitného zreteľa a dospel k záveru, že tieto neboli dané. Navrhovateľka pokiaľ sa domnievala, že odporca je otcom jej dieťaťa a že boli naplnené zákonné podmienky na určenie výživného pre maloleté dieťa, mala bez zbytočného odkladu podať návrh na začatie konania o určenie otcovstva a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu. Navrhovateľka takýto návrh podala 7 mesiacov pred dovŕšením plnoletosti navrhovateľa v 2. rade. V tomto prípade nie je podstatné tvrdenie navrhovateľky, že odporca prisľúbil danú vec riešiť, ani to, že sa s odporcom stretávala, keďže ani nebolo povinnosťou odporcu prispievať na dieťa, ku ktorému mu nebolo určené otcovstvo. Bolo v prvom rade povinnosťou navrhovateľky ako matky dieťaťa, ak vedela, kto je jeho otcom, podať návrh na určenie otcovstva, keďže to bolo predovšetkým v záujme dieťaťa. Skutočnosť, že navrhovateľka pracovala a pracuje v zahraničí nie je ospravedlniteľným dôvodom, že takýto návrh nepodala skôr, nakoľko podanie návrhu na súd nie je časovo náročným úkonom a navyše navrhovateľka v 1. rade sa v pravidelných intervaloch vracala späť na Slovensko. Pokiaľ ide o navrhovateľkou tvrdené obavy z ľudí pochybnej povesti v okolí odporcu, nepreukázala, že títo ľudia by mali byť príčinou, resp. dôvodom nepodania návrhu na určenie otcovstva skôr, že sa jej prípadne niekto z nich vyhrážal, keď teraz takýto návrh podala. Vzhľadom na uvedené súd v časti o určenie výživného 3 roky spätne návrh zamietol. Pri určení rozsahu a výšky vyživovacej povinnosti súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami prihliadol na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na finančné možnosti, schopnosti a majetkové pomery povinného, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Pri určovaní vyživovacej povinnosti vychádzal zo zásady, že postavenie rodičov a detí má byť rovnaké, teda má byť zabezpečená rovnaká životná úroveň rodičov a detí. Pri hodnotení potrieb navrhovateľa v 2. rade prihliadol na jeho vek, skutočnosť, že je žiakom strednej školy a na s tým spojené výdavky. Výživné má slúžiť aj na kultúrne, športové vyžitie, hygienické potreby. Navrhovateľ doposiaľ býva v spoločnej domácnosti s matkou, všetky výdavky na bývanie, chod domácnosti, stravu aj výdavky spojené so životom hradí jeho matka zo svojho príjmu, pričom matka navrhovateľa v 2. rade má tiež nevyhnutné výdavky súvisiace s jej zamestnaním v zahraničí (cestovné, bývanie) . Pri hodnotení kritéria finančných schopností a možností otca navrhovateľa vychádzal z predložených daňových priznaní, i keď tieto sú podstatné len pre výpočet samotnej dane, nakoľko odporca nie je zamestnaný v trvalom pracovnom pomere ako zamestnanec. Z uvedených daňových priznaní vyplynulo, pokiaľ ide o spoločnosť EX - YU s.r.o., ktorej konateľom a spoločníkom je odporca, že táto spoločnosť dlhodobo vykazuje stratu. Pokiaľ ide o daňové priznania dane z príjmov fyzickej osoby za rok 2008, vykázal odporca základ dane v sume 74.457 Sk pri 12 mesiacoch vykonávania samostatnej zárobkovej činnosti (t.j. priemerný mesačný čistý príjem 2.288 Sk, za rok 2009 odporca mal zo živnosti príjmy vo výške 26.714,02 € a výdavky vo výške 28.625,56 €, základ dane z príjmov bol vo výške 0 € a za rok 2010 mal základ dane v sume 7.535,41 €, daň na úhradu 0 € a preplatok dane 240,12 €) . Z uvedeného vyplýva, že odporca nemá žiaden alebo len veľmi nízky príjem z podnikania. Odporca podnikateľskú činnosť ukončil k 2.12.2010. Vykonaným dokazovaním dospel súd k záveru, že odporca v súčasnosti nie je schopný prispievať na výživu navrhovateľa v 2. rade sumou 300 € mesačne, nakoľko nebolo v konaní preukázané, že by mal iný príjem ako z podnikateľskej činnosti, kde však dlhodobo vykazuje stratu, rovnako nebolo preukázané, že by odporca vlastnil majetok väčšej hodnoty a rozsahu. Odporca je síce stavebníkom nekolaudovaného a v katastri nehnuteľností nezapísaného rodinného domu, ktorý podľa jeho vyjadrenia nie je dostavaný z finančných dôvodov na jeho strane a táto skutočnosť ani nepreukazuje jeho dobré majetkové pomery a stále príjmy. Konajúci súd

konštatoval, že pokiaľ navrhovateľ v 2. rade a jeho splnomocnená zástupkyňa navrhovateľka v 1. rade navrhovali vykonať znalecké dokazovanie na preukázanie príjmov a nevyhnutých výdavkov odporcu, znalec v taktom odbore nie je zapísaný v zozname znalcov vedenom Ministerstvom spravodlivosti SR. V danom prípade na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že výživné vo výške 30 € mesačne za obdobie od podania návrhu, t.j. od 15.4.2010 do budúcna je primerané a zodpovedá možnostiam, schopnostiam a majetkovým pomerom odporcu, ktoré pomery mu neumožňujú v súčasnosti prispievať na výživu navrhovateľa v 2. rade výživným vo vyššej sume. Prihliadol pri tom na skutočnosť, že odporca má ďalšie tri vyživovacie povinnosti a z podnikateľskej činnosti nemá žiaden príjem. Vzhľadom na výšku dlžného výživného v sume 585 € uložil odporcovi dlžné výživné zaplatiť navrhovateľovi v 2. rade do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Dlžné výživné vzniklo za obdobie od 15.4.2010 do 30.11.2011 (vrátane mesiaca, v ktorom súd o výživnom rozhoduje) tak, že za apríl 2010 výživné činí 15 € (30 €/ 30 dní = 1 €/ deň x 15 dní za apríl 2010) a za obdobie od mája 2010 do novembra 2011 (19 x 30 € = 570 €) . V konaní si uplatnila náhradu trov konania navrhovateľka v 1. rade titulom zaplateného súdneho poplatku za návrh v časti o určenie otcovstva v sume 66 € a titulom zaplateného preddavku na znalecké dokazovanie v sume 200 €. O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., t.j. podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Na základe uvedeného priznal navrhovateľke v 1. rade náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok vo výške 66 € a za uhradený preddavok na znalecké dokazovanie v sume 200 €.

Proti tomuto rozsudku proti výrokom o určení výživného od odporcu pre navrhovateľa, dlžnom výživnom a zamietnutí návrhu v časti o zaplatenie výživného za obdobie 3 rokov spätne podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka v 1. a 2. rade z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm.c/, d/ a f/ O.s.p. a navrhli, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietali, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, ak dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky v zmysle ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine pre určenie výživného za dobu 3 roky spätne od začatia konania. Domnievajú sa, že dôvody, ktoré uvádzali na súde prvého stupňa sú hodnými osobitného zreteľa a to konkrétne, že otcovstvo k navrhovateľovi v 2. odporca dobrovoľne neuznal, hoci o svojom otcovstve vedel už od 5. mesiaca tehotenstva navrhovateľky v 1. rade a pokiaľ navrhovateľka v 1. rade chcela riešiť vec súdnou cestou, odporca jej stále sľuboval, že časom dá vec do poriadku mimosúdne, pričom stále uvádzal rôzne dôvody odkladu splnenia tejto povinnosti. Navrhovateľka v 1. rade nechcela narušiť jeho manželské spolužitie, keď odporca mal stále strach, aby sa o tejto veci nedozvedela druhá manželka, preto uverila jeho prísľubom, že vec dá do poriadku mimosúdne. Takto otcovstvo bolo určené až po 19 rokoch od narodenia navrhovateľa v 2. rade. Odporca na výživu navrhovateľa v 2. rade od narodenia až doposiaľ vôbec neprispel ani finančne, ani iným spôsobom a nijako sa o neho nezaujímal, nestretával sa s ním a neprejavoval o neho záujem ako rodič. Navrhovateľ v 2. rade odmalička trpel mnohými zdravotnými problémami, z ktorého dôvodu navrhovateľka v 1. rade sa sústredila predovšetkým na jeho zdravie, často navštevovala ambulancie rôznych odborných lekárov, o čom predložila dôkazy súdu prvého stupňa, ktoré vôbec neboli vzaté do úvahy a keďže bola zároveň zamestnaná vo Viedni, aj z dôvodu časovej zaneprázdnenosti neriešila výživné súdnou cestou. Počas prítomnosti na území SR, čo bolo aj je cca 3 dni v týždni bolo pre ňu prvoradé riešenie zdravotných problémov navrhovateľa v 2. rade, ako aj zabezpečovanie ďalších jeho osobných potrieb a na vybavovanie ostatných záležitostí nemala ani čas ani energiu. Navrhovateľ v 2. rade trpel a doteraz trpí rôznymi chronickými ochoreniami. Pre tieto choroby často vynechával vyučovanie a bolo potrebné mu zabezpečiť aj doučovanie. Navrhovateľka v 1. rade pritom pracovala v zahraničí z toho dôvodu, aby zabezpečila potrebný príjem na uspokojovanie výživy a všetkých potrieb navrhovateľa v 2. rade a svojich, keďže odporca na výživu ničím neprispieval. Mimo týchto skutočností navrhovateľka v 1. rade musela riešiť otázku bývania v mieste pracoviska, pracovné povolenia, poistenie a víza a zúčastňovať sa mimo práce rôznych povinných školení potrebných pre výkon zamestnania. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súd nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a nedostatočne zistil skutkový stav, lebo nezisťoval osobné a majetkové pomery odporcu rozhodujúce pre určenie spätného výživného za namietané obdobie. Pokiaľ ide o určenie výživného za obdobie od 15.4.2010 do budúcna, súd rovnako nedostatočne zistil skutkový stav, keď nevykonal nimi navrhnuté dôkazy v zmysle ich písomného podania z 26.10.2010 na preukázanie majetkových pomerov odporcu. Súd vychádzal iba z daňového priznania odporcu za rok 2010, hoci navrhovali znalecké dokazovanie na preukázanie príjmov a nevyhnutných výdavkov odporcu. Nezohľadnil ani vlastníctvo rodinného domu odporcu v K. V. len z toho dôvodu, že dom nie je evidovaný v katastri nehnuteľností, hoci bolo preukázané, že odporca dom postavil a

ako jeho zhotoviteľ a stavebník je jeho vlastníkom bez ohľadu na evidenčný zápis. Táto nehnuteľnosť ako vec v právnom zmysle existuje a je vo vlastníctve odporcu, resp. BSM odporcu a jeho manželky. Samotná skutočnosť, že odporca v rozhodnom období financoval stavbu rodinného domu je dôkazom o jeho dobrých majetkových pomeroch, na ktorú skutočnosť súd neprihliadol pri hodnotení jeho celkových majetkových pomerov. Okrem rodinného domu odporca vlastní pozemok, na ktorom je dom postavený a okrem toho je aj vlastníkom rodinného domu v katastrálnom území V. N. A.. O dobrej majetkovej situácii svedčia aj platenia leasingových splátok v rozhodnom období, pričom odporca leasing previedol na tretiu osobu až po podaní návrhu na určenie otcovstva a výživného. Navyše si vybral ďalšie auto na takzvaný releasing. Súd tiež neprihliadol na to, že odporca pozastavil živnosť až po podaní návrhu, ktoré konanie nemožno hodnotiť inak ako snahu vyhnúť sa plneniu vyživovacej povinnosti, ktorej sa vyhýba už viac ako 19 rokov. Dokonca si neplní ani vyživovaciu povinnosť vo výške určenej súdom, hoci v zmysle ust. § 162 ods. 2 O.s.p. je rozsudok predbežne vykonateľný. Súd nezohľadnil skutočnosť, že odporca na výživu dvoch dcér z prvého manželstva až do podania návrhu v tejto veci prispieval po 170 € na každú z nich. Opäť účelovo niekoľko mesiacov po začatí tohto súdneho konania začal prispievať na ich výživu po 33 €. Napriek tomu, že odporca tvrdil, že nemá žiadne príjmy, súd nevykonal dokazovanie na preukázanie skutočnosti, ako uspokojuje potreby svoje a svojej rodiny, keďže nepoberá ani dávky v hmotnej núdzi. V dôsledku nezohľadnenia vyššie uvedených skutočností súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku čoho nesprávne rozhodol o určení výživného 30 € mesačne, ktoré nezodpovedá možnostiam a schopnostiam odporcu. Súd sa nezaoberal ani otázkou samoplatiteľstva v čase nezamestnanosti, kde odporca nepoberal ani sociálne a ani iné dávky. Ak odporca mal finančné prostriedky na platenie zdravotných odvodov do zdravotnej poisťovne bez toho, aby bol evidovaný ako uchádzač o zamestnanie na príslušnom úrade práce, bol schopný finančne uhrádzať poplatky za štúdium svojich detí, tak bol schopný platiť aj výživné väčšie ako je minimálne výživné ustanovené Zákonom o rodine. Navrhovateľ v 2. rade je dospelý muž s nárokmi na stravu, oblečenie, lieky, výdaje na štúdium a iné výdavky, ktoré boli súdu relevantne predložené a preukázané. Určené výživné 30 € za situácie, keď biologický otec vedel, že je otcom, bola s ním vedená častá komunikácia na túto tému, prísľuby a jeho špekulácia, kde odďaľoval svoju povinnosť prispievať na syna a obhajoval to tým, že potrebuje len čas na vysvetlenie reálnej skutočnosti jeho otcovstva svojej manželke, svedčí jasne o tom, že o otcovstve bol oboznámený a nenamietal. Nechcel, aby sa v tom čase celú pravdu dozvedela jeho manželka a rodina. Vec v žiadnom prípade nechcel riešiť súdnou cestou. Údajne vždy potreboval len čas na doriešenie problému v rodine. Po podaní návrhu na súd svoje otcovstvo zaprel a zmieril sa s ním až po testoch DNA. Premyslene a špekulatívne vždy sľúbil svoju aktivitu v plnení povinnosti voči navrhovateľovi v 2. rade, len aby oddialil svoje povinnosti v platbe výživného a nárokov. Sudkyni boli predložené aj dokumenty z aplikačnej praxe práve k problematike okolností hodných osobitného zreteľa, ktoré do úvahy vôbec nebrala. K odvolaniu pripojili kópiu podania z 26.10.2011, ktoré došlo konajúcemu súdu 27.10.2011 označené ako návrh na vykonanie dokazovania vo veci 17C 52/2010.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov navrhol odvolanie navrhovateľky v 1. rade odmietnuť a vo vzťahu k odvolaniu navrhovateľa v 2. rade rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Uviedol, že nie je pravdivé tvrdenie, že vedel o svojom otcovstve od 5. mesiaca tehotenstva navrhovateľky v 1. rade, dozvedel sa o ňom až v tomto konaní po výsledku vzorky DNA. Nikdy teda neprisľúbil vec riešiť mimosúdne, nakoľko o otcovstve ani nevedel a navrhovateľ v 2. rade považoval dlhodobo za svojho otca niekoľkoročného druha navrhovateľky v 1. rade. Spätné určenie výživného je podľa jeho názoru možné iba vo výnimočných prípadoch, keď nebolo možné podať návrh skôr. V tomto prípade mala matka navrhovateľa 17 rokov čas podať návrh a nič jej vtom nebránilo, čo urobila iba pár mesiacov pred dovŕšením jeho plnoletosti, čím návrh pokladá za alibistický. Ani chabé zdravotné dôvody, pracovná zaneprázdnenosť, údajné prísľuby, ktoré rezolútne popiera, či ničím nepodložené obavy relevantnými dôvodmi byť nemôžu. Nehnuteľnosť v katastrálnom území V. N. A. ešte v roku 2008 predal manželom X.. Zároveň oznamuje, že nie je vlastníkom žiadnych hnuteľných vecí, motorových vozidiel, pohľadávok, ani práv k nehmotným statkom, resp. iných majetkových hodnôt vrátane akcií, či iných cenných papierov. Podnikanie ako SZČO ukončil, lebo bol dlhodobo v strate a podnikanie v zmysle Obchodného zákonníka i zákona č. 455/91 Zb. je činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, čo v jeho prípade absentovalo. Preto z dôvodu straty v podnikaní a nie podania návrhu na určenie otcovstva ukončil živnosť. Okrem toho navrhovateľmi uvádzané znalecké dokazovanie by bolo nehospodárne, nezmysluplné a v danom prípade nie je odbor, v ktorom by sa mohlo vykonať. Nie sú pravdivé ani tvrdenia o kúpe auta na releasing, KDI - KR PZ v Košiciach ho neeviduje ako držiteľa motorového vozidla. Nie je pravdivé ani tvrdenie

navrhovateľov o platení údajného výživného dcéram z prvého manželstva po 170 € mesačne do podania návrhu na určenie otcovstva, pre toto tvrdenie ani neuviedli žiaden dôkaz.

Písomným podaním doručeným odvolaciemu súdu 11.7.2012 odporca oznámil, že navrhovateľ v 2. rade ukončil stredoškolské štúdium v júni 2012 a preto vyživovacia povinnosť k nemu by už nemala byť predmetom konania.

Výrok rozsudku o určení otcovstva odporcu k navrhovateľovi v 2. rade nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť, preto nebol predmetom preskúmania v odvolacom konaní (§ 206 ods. 2 O.s.p.) .

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutých výrokoch spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a vo vzťahu k výroku o zamietnutí návrhu na určenie výživného 3 roky spätne dospel k záveru, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol o návrhu na určenie spätného výživného, preto rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny v tejto časti potvrdil. Súd prvého stupňa v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a dodáva, že ust. § 77 ods. 1 vety tretej Zákona o rodine citované v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa zdôrazňuje výnimočnosť priznania výživného pre maloleté dieťa spätne pred začatím konania a zamedziť tak možným špekuláciám a zneužívaniu tejto možnosti. Oprávnený rodič uplatňujúci výživné pre maloleté dieťa je preto povinný preukázať dôvody, ktoré mu bránili uplatniť zákonný nárok na určenie výživného pre maloleté dieťa ihneď po tom, ako povinný rodič prestal plniť svoju vyživovaciu povinnosť, resp. neprispieval na výživu dieťaťa, v tomto prípade preukázať dôvody, ktoré bránili navrhovateľke v 1. rade podať návrh na určenie otcovstva k navrhovateľovi v 2. rade. Navrhovateľkou v 1. rade uvedené dôvody, pre ktoré nepodala návrh na určenie otcovstva, s ktorým je zo zákona spojené konanie o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k dieťaťu sú zjavne aktuálne a uplatňované prakticky v každom obdobnom prípade, preto ich posúdením ako dôvodu hodného osobitného zreteľa by sa minula účinku obmedzujúca klauzula ust. § 77 ods. 1 vety tretej Zákona o rodine. Odvolací súd zdôrazňuje, že povinnosť rodiča uplatňovať výživné pre maloleté dieťa vyplýva z ust. § 28 ods. 1 písm.a/ Zákona o rodine, podľa ktorého súčasťou rodičovských práv a povinností sú najmä sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj maloletého dieťaťa. Dôvody nepodania návrhu na určenie otcovstva uvádzané navrhovateľkou v 1. rade vyznievajú nehodnoverne aj v kontexte skutočnosti, že návrh na určenie otcovstva podala po viac ako 17 rokoch od narodenia navrhovateľa v 2. rade, pretože nemožno uveriť, že počas takejto dlhej doby nemala žiadnu možnosť podať návrh a spoliehala sa na to, že odporca vyrieši situáciu mimosúdne. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii navrhovateľov je potrebné uviesť, že dôvodom hodným osobitného zreteľa nemôže byť v tomto prípade skutočnosť, že odporca na výživu navrhovateľa v 2. rade neprispieval, nakoľko táto povinnosť odporcovi vznikla až určením otcovstva a to aj spätne, avšak rozhodnutím súdu výživné možno priznať len odo dňa začatia súdneho konania, prípadne pre maloleté dieťa najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré však v tomto prípade preukázané neboli.

Podľa § 221 ods. 1 písm.h/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť

vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do právomoci ktorého vec patrí.

Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

Podľa § 63 ods. 1 Zákona o rodine rodič, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu, je povinný preukázať ich súdu, predložiť podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov a umožniť súdu sprístupnením údajov chránených podľa osobitného predpisu zistenie aj ďalších skutočností potrebných na rozhodnutie. Ak si rodič nesplní túto povinnosť, predpokladá sa, že výška jeho priemerného mesačného príjmu predstavuje dvadsaťnásobok sumy životného minima. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia u rodiča, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu, súd neberie do úvahy výdavky, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť alebo ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť v takom rozsahu v súvislosti s touto činnosťou, a možnosti a schopnosti povinného posudzuje podľa predpokladaného príjmu, aký by povinný dosiahol, ak by tieto výdavky nerealizoval.

Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Vo vzťahu k napadnutému vyhovujúcemu výroku o určení výživného od odporcu pre navrhovateľa v 2. rade a závislému výroku o dlžnom výživnom za obdobie od 15.4.2010 do 30.11.2011 odvolací súd dospel k záveru, že dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa a takto zistený skutkový stav nie je dostatočný pre právne posúdenie a rozhodnutie o návrhu na určenie výživného v rozhodnom období s tým, že odvolacie námietky navrhovateľov sú v tejto časti absolútne dôvodné. Napriek návrhu navrhovateľa v 2. rade súd prvého stupňa nevykonal koncepčné dokazovanie na zistenie možností, schopností a majetkových pomerov odporcu plniť si vyživovaciu povinnosť k navrhovateľovi v 2. rade, vychádzal len z tvrdení odporcu, ktoré žiadnym spôsobom neverifikoval. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že zisťoval príjmové pomery odporcu z daňových dokladov, ktoré predložil, avšak neskúmal povahu a odôvodnenosť výdavkov v rámci podnikateľskej činnosti odporcu s prihliadnutím na výsledky jeho podnikateľskej činnosti, keďže poukazoval na to, že je v strate, hoci povinnosťou súdu bolo tieto posúdiť a neprihliadať na tie výdavky, ktoré nie je nevyhnutné v súvislosti s touto činnosťou vynaložiť (§ 63 ods. 2 Zákona o rodine) a preto nemohol ani posúdiť, či argumentácia odporcu o skončení živnosti v decembri 2010 bola odôvodnená. Bez zistenia uvedených skutočností nemohol posúdiť, či k skončeniu podnikateľskej činnosti odporcu došlo z objektívnych dôvodov a či sa odporca nevzdal bez vážneho dôvodu zárobku, prípadne majetkového prospechu v zmysle ust. § 75 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine. Zákonnými kritériami určovania rozsahu výživného rodičov k deťom sú popri odôvodnených potrebách aj možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov. Na strane povinného je potrebné prihliadať na okruh osôb, ktorým je povinný poskytovať výživné, ako aj výšku a spôsob už poskytovaných plnení. Ďalej je potrebné skúmať nielen faktické príjmy povinného, ktoré dosahuje, ale tiež potencionálne príjmy, teda nielen to, čo povinný skutočne zarobí, ale aj to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné schopnosti, na

situáciu na trhu práce. Súd je povinný skúmať aj celkové majetkové pomery a posudzovať ich komplexne. Majetkové pomery zahŕňajú jednak majetok povinného, ako objektívnu kategóriu (vlastníctvo k veciam, pohľadávky, cenné papiere, podiely v obchodných spoločnostiach a podobne) a jednak jeho životný štandard, ktorým sa navonok prezentuje (autá, dovolenky, životné náklady) . Z vykonaného dokazovania súdu prvého stupňa nevyplynulo, že sa dostatočne zaoberal trvaním vyživovacej povinnosti odporcu k dvom dcéram pochádzajúcim z prvého manželstva, ako aj výškou poskytovaného výživného napriek tomu, že tvrdenia navrhovateľa v 2. rade, že odporca si plnil vyživovaciu povinnosť k dcéram vo výške 170 € mesačne na každú z nich vyplýva z výpisu z účtu odporcu vedeného v ČSOB (č.l. 180-188) . Súd prvého stupňa ďalej nevykonal dokazovanie na zistenie majetkových pomerov odporcu, keď nezisťoval, z akých finančných prostriedkov financoval stavbu rodinného domu, v ktorom býva a uhrádza potreby svojej terajšej rodiny. Pokiaľ odporca tvrdil, že potreby rodiny uhrádza z úspor, je celkom zjavné, že disponuje prostriedkami aj na splnenie vyživovacej povinnosti k navrhovateľovi v 2. rade. Výšku úspor však súd prvého stupňa nezisťoval. V súvislosti s vlastníctvom rodinného domu odporcu v K. V. odvolací súd zdôrazňuje, že aj pokiaľ rodinný dom nie je evidovaný v katastri nehnuteľností, nemožno túto skutočnosť vyhodnotiť tak, že táto nehnuteľnosť nie je vlastníctvom odporcu, pretože bez ohľadu na evidenčný zápis je jeho zhotoviteľom a stavebníkom. Odporca je okrem toho vlastníkom rodinného domu v katastrálnom území V. N. A. a na jeho vlastníctve nemení nič ani skutočnosť, že voči užívateľom tejto nehnuteľnosti podal žalobu na vypratanie. Uvedenou skutočnosťou sa však súd prvého stupňa vôbec nezaoberal a rovnako sa nezaoberal ani ďalšími majetkovými pomermi odporcu v rozhodnom období pokiaľ ide o leasing, prípadne releasing osobných motorových vozidiel, pretože aj napriek tomu, že odporca nebol vlastníkom uvedených motorových vozidiel, musel splácať leasingové splátky, ktoré takisto naznačujú jeho lepšie majetkové pomery, ako ich sám prezentuje. Súd prvého stupňa sa nezaoberal tvrdeniami odporcu, že je dobrovoľne nezamestnaný, ďalej tým, z akých finančných prostriedkov uhrádzal odvody do zdravotnej poisťovne, prípadne ďalšie náklady, ktoré prezentoval. Možno teda skonštatovať, že nezistil všetky skutočnosti významné pre právne posúdenie a rozhodnutie o výživnom pre navrhovateľa v 2. rade, čím je daný dôvod pre zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm.h/ O.s.p.. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť ku konštatovaniu súdu prvého stupňa vo vzťahu k návrhu navrhovateľa v 2. rade na vykonanie znaleckého dokazovania na preukázanie príjmov a nevyhnutných výdavkov odporcu (zo živnosti) , ktoré nevykonal, pretože znalec v takomto odbore nie je zapísaný v zozname znalcov vedenom Ministerstvom spravodlivosti SR, že v zozname znalcov vedenom Ministerstvom spravodlivosti SR sú vedení znalci v odbore ekonómie a manažmentu, odvetvia účtovníctvo a daňovníctvo, preto nie je zrejmé, ako súd prvého stupňa k uvedenému poznatku dospel. Súd prvého stupňa tiež pochybil, ak nerozhodol o celom predmete konania, nakoľko návrhu na určenie výživného v celom rozsahu nevyhovel, ale v prevyšujúcej časti návrh nezamietol nad sumu 30 €, pričom po dovŕšení plnoletosti navrhovateľa v 2. rade už bol súd viazaný návrhom (§ 152 ods. 2, § 153 ods. 2 O.s.p.) .

Po vrátení veci bude úlohou súdu prvého stupňa vykonať dokazovanie v naznačenom smere, prípadne v širšom rozsahu, ak sa ukáže byť potrebným (§ 120 ods. 1 vety tretej O.s.p.) , dôsledne sa vysporiadať so všetkými tvrdeniami účastníkov konania v priebehu konania na súde prvého stupňa, ako aj v odvolacom konaní, všetky vykonané dôkazy vyhodnotiť podľa § 132 O.s.p., zistený skutkový stav posúdiť podľa príslušných ustanovení Zákona o rodine a rozhodnutie odôvodniť podľa § 157 ods. 2 O.s.p. vo všetkých jeho výrokoch tak, aby bolo spätne preskúmateľné s tým, že v novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách konania účastníkov.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.