KSKE 7 S 110/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7S/110/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011200891 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kuruc ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7011200891.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kuruca, členiek senátu JUDr. Judity Jurákovej a JUDr. Tamary Sklenárovej, v právnej veci žalobcu H., U..G..C.., T. O. Č.. XXX, zast. advokátkou JUDr. Martinou Gombosovou, T. S. 6, W., proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, Vazovova 2, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR č. I/221/15046-95972/2011/990325-r zo dňa 18.07.2011, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 250j ods.2 písm.a) O.s.p. z r u š u j e rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR č. I/221/15046-95972/2011/990325-r zo dňa 18.07.2011 a dodatočný platobný výmer Daňového úradu Trebišov č. 740/230/9680/10/Koš zo dňa 19.04.2010 a v r a c i a vec žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi do rúk advokátky JUDr. Martiny Gombosovej, T. S. č.6, W., náhradu trov konania - trovy právneho zastúpenia v sume 475,94 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 12.10.2011 osobne podanou toho istého dňa na Krajskom súde v Košiciach sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR č. I/221/15046-95972/2011/990325- r zo dňa 18.07.2011, ktorým podľa § 48 ods.5 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Trebišov č. 740/230/9680/10/Koš zo dňa 19.04.2010. Prvostupňovým správnym rozhodnutím bol žalobcovi podľa § 44 ods.6 písm.b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2008 v sume 213.141,24 eur. Rozhodnutie bolo vydané na základe výsledkov kontroly na zistenie oprávnenosti žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu, ktoré boli uvedené v protokole o kontrole č. 740/320/7378/2010/Ber. zo dňa 23.03.2010.

Správny orgán prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca si v daňovom priznaní za uvedené zdaňovacie obdobie uplatnil odpočítanie dane podľa § 49 ods.2 písm.a) zákona č. 222/1994 Z.z. z tovarov a služieb zakúpených v tuzemsku s 19 % DPH v sume 6.421.093,- Sk, a to za nákup tovaru a služieb od dodávateľov X., U..G..C.. (piliny, seno, slama, siláž) , T. P. - P. (obilný šrot a kukurica) , G. O. U., U..G..C.. (BIO jablčná dreň) a F., U..G..C.. (BIO jablčná dreň) . Konštatoval, že žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie uvedených zdaniteľných plnení, pretože sám a ani jeho dodávatelia X., U..G..C.., T. P. - P. H. G. U., U..G..C.. nezamestnávajú žiadnych zamestnancov , nedisponujú žiadnymi dopravnými prostriedkami, mechanizmami a strojmi a v súvislosti s týmito obchodnými prípadmi neboli predložené správcovi dane žiadne objednávky, zmluvy a doklady o preprave. Správca dane zistil, že p. T. P. je konateľom dodávateľských ako aj odberateľských spoločností, teda tovar predal sám sebe ako aj kupoval sám pre seba , dodávateľské a odberateľské zmluvy medzi spoločnosťami, v ktorých bol

konateľom uzatváral sám so sebou ústne , pri platbe za tovar, ktorá prebiehala vždy v hotovosti platil sám sebe , nepreukázal, že došlo k fyzickému dodaniu tovaru a tým aj k nadobudnutiu práva nakladať s tovarom ako vlastným, neexistujú žiadne doklady o preprave, žalobca nemal žiadnych vlastných zamestnancov a nepredložil ani žiadne karty hmotného a investičného majetku. Žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov a vznik daňovej povinnosti v rozsahu, ako je to uvedené v dokladoch predložených ku kontrole.

Správca dane ďalej uviedol, že daňový subjekt T. P. - P. nemá žiadnych zamestnancov, ktorí by realizovali a spracovávali poľnohospodársku produkciu a nepreukázal, na akých pozemkoch pestuje poľnohospodárske plodiny (obilniny, kukurica, zistené skutočnosti potvrdzujú aj vyjadrenia T. P. ako fyzickej osoby v zápisniciach o ústnom pojednávaní zo dňa 28.10.2009 a 10.03.2010, v ktorých uviedol, že prvovýrobu poľnohospodárskych produktov realizuje na prenajatých pozemkoch od B., U. U..G..C.. za služby, platí v naturáliách, nevlastní žiadnu pôdu ani budovy, o nákupe PHM neúčtuje, ani na výkony vykonané motorovými vozidlami a strojmi nevystavuje faktúry, na pestovanie poľnohospodárskych plodín využíva pozemky nezistených vlastníkov užívaných inými obchodnými spoločnosťami (H., U..G..C.. H. AGROREAL, U..G..C..) na základe ústnej dohody. Žalobca nepreukázal ani reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov - nákup BIO jablčnej drene v tuzemsku tak, ako sú uvedené na dokladoch predložených ku kontrole. Podľa predloženej skladovej evidencie zásob BIO jablčná dreň bola ročná spotreba tejto komodity u žalobcu 2.047.510 kg, čo nie je reálne k počtu hospodárskych zvierat patriacich žalobcovi (193 kusov hovädzieho dobytka na hospodárskom dvore Č., XX kusov hovädzieho dobytka na hospodárskom dvore W. J. - U. B. T.) . Podľa správcu dane žalobca nepreukázal reálnu ekonomickú činnosť v deklarovanom rozsahu.

Podľa správcu dane žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období mal uskutočniť zdaniteľné obchody s obchodnými spoločnosťami, v ktorých je takisto konateľom T. P., a to X., U..G..C.. (ekohnoj) , T. - U., U..G..C.. (ekohnoj) , R. &. S., U..G..C.. (ekomaštaľný hnoj) a G..S..Q.., U..G..C.. (seno, slama, siláž, obilný šrot a kukurica) v celkovej sume 25.062.760,- Sk, pričom v daňovom priznaní z týchto zdaniteľných obchodov priznal daň z pridanej hodnoty v sume 4.761.924,- Sk. Konateľ žalobcu T. P. do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 28.10.2009 uviedol, že hlavnou činnosťou žalobcu je chov hospodárskych zvierat - hovädzí dobytok 1000 kusov, oviec 1000 kusov, jeleňov, 50 koní, pštrosov a somárov, čo je v rozpore so získanými informáciami správcu dane, ktorý zistil, že daňový subjekt v septembri 2008 evidoval na farmách spolu len 218 kusov hovädzieho dobytka, 7675 kusov oviec, 208 kusov ošípaných a 71 kusov kôz. Žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov a predaj ekohnoja v tuzemsku, ako to uviedol v dokladoch predložených ku kontrole. Množstvo vyprodukovaného ekohnoja za mesiac september 2008 nezodpovedalo produkcii hovädzieho dobytka (napr. stádo 95 býkov na hospodárskom dvore W. J. - U. B. T. malo vyprodukovať v mesiaci september 2008 647.880 kg maštaľného hnoja) . Podľa správcu dane zdaniteľné obchody neboli reálne uskutočnené, boli vyhotovené faktúry na tovar fiktívneho množstva a fiktívnej hodnoty. Vyplýva to zo skutočnosti, že žalobca nemal žiadnych zamestnancov, nepreukázal žiaden hmotný investičný majetok, ani dopravné prostriedky, či už vlastné alebo prenajaté. Nemal vlastné alebo prenajaté ani prevádzkové priestory. Z toho vyplýva, že žalobca reálnu ekonomickú činnosť nevykonával tak, ako ju deklaroval.

Na odvolanie žalobcu žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Trebišov. Zosumarizoval skutkový stav zistený správcom dane, pričom sa stotožnil aj s právnym hodnotením zisteného skutkového stavu zisteného správcom dane.

Žalovaný reagoval na jednotlivé odvolacie námietky žalobcu. K námietke žalobcu v súvislosti s nezákonným postupom správcu dane - vykonávanie kontroly zamestnancami správcu dane, ktorí nie sú organizačne začlenení u miestne príslušného správcu dane, žalovaný uviedol, že daňová kontrola bola vykonaná v mene daňového úradu, ktorý je správcom dane miestne príslušným pre výkon tejto činnosti. Oznámenie o výkone daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty aj za predmetné zdaňovacie obdobie vydal miestne a vecne príslušný správca dane - Daňový úrad Trebišov, všetky úkony počas daňovej kontroly boli vykonávané pod jeho hlavičkou. Všetky úkony týkajúce sa začatia, priebehu a ukončenia daňovej kontroly boli vykonávané v mene miestne príslušného správcu dane - Daňového úradu Trebišov, ktorý je podľa § 3 ods.1 zákona č. 511/1992 Zb. správcom dane miestne príslušným pre

výkon daňovej kontroly. Z toho vyplýva, že daňová kontrola bola vykonaná zákonným spôsobom. Preto túto námietku žalobcu považoval za neopodstatnenú.

K námietke žalobcu, podľa ktorej správca dane súbežne s predmetnou daňovou kontrolou vykonával približne 300 daňových kontrol daňových subjektov prepojených prostredníctvom osoby T. P., v ktorých bol menovaný konateľom, čo je v rozpore s ustanovením § 2 ods.2 zákona č. 511/1992 Zb., žalovaný uviedol, že skutočnosť, že T. P. je spoločníkom a konateľom viacerých spoločností, v ktorých podľa žalobcu prebiehajú daňové kontroly, nie je dôvodom na tvrdenie, že správca dane úmyselne vytvoril stav, ktorý daňový subjekt maximálne zaťažil, podstatne ho znevýhodnil oproti zamestnancom správcu dane a ktorého cieľom je, aby daňový subjekt nemohol plniť požiadavky zamestnancov správcu dane. Správca dane bol oprávnený vykonať daňovú kontrolu na preverenie uplatňovania ustanovení zákona o DPH a toto oprávnenie správcu dane nemôže byť obmedzené ani skutočnosťou, že sú vykonávané daňové kontroly u iných samostatných daňových subjektoch prepojených prostredníctvom osoby T. P.. Každý daňový subjekt pri výkone svojej podnikateľskej činnosti si musí byť vedomý možnosti výkonu daňových kontrol na jednotlivé druhy daní a je na jeho uvážení, ako personálne obsadí svoju spoločnosť, aby bola schopná plniť svoje povinnosti pri výkone daňových kontrol. To isté platí, aj pokiaľ je viacej daňových subjektov prepojených jednou osobou v postavení spoločníka alebo konateľa. Rovnako každý z týchto daňových subjektov musí zabezpečiť, aby mohol splniť svoje povinnosti voči správcovi dane pri daňovej kontrole. Pokiaľ daňové subjekty prepojené osobou spoločníka a konateľa takmer výlučne obchodujú medzi sebou, je oprávnením správcu dane pre správne určenie dane vykonať tiež miestne zisťovania a ústne pojednávania z dôvodu preverenia fakturovaných plnení spoločností, ktoré sú dodávateľmi alebo odberateľmi týchto plnení. Žalobca svoju dôkaznú povinnosť počas daňovej kontroly za predmetné zdaňovacie obdobie si nesplnil, ani nevyužil svoje práva, pričom zamestnanci správcu dane mu počas výkonu kontroly vytvorili dostatočný časový priestor, o čom svedčia aj výzvy na predloženie a zapožičanie dokladov, na ktoré žalobca nereagoval.

K námietke žalobcu týkajúcej sa uskutočnených zdaniteľných obchodov (dane na výstupe) a nesprávnej aplikácie ustanovenia § 71 ods.6 zákona o DPH s poukazom na článok 203 Smernice rady 2006/112/ ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a rozhodnutie ESD C-454/98 žalovaný uviedol, že článok 203 citovanej smernice stanovuje, že dňa z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie túto dňa na faktúre. Tento článok je premietnutý aj do zákona o DPH, a to do ustanovenia § 71 ods.6, podľa ktorého, ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane. Napriek skutočnosti, že správca dane dospel k záveru, že zdaniteľné obchody týkajúce sa predaja ekohnoja, eko - maštaľného hnoja, sena, slamy, siláže, obilného šrotu a kukurice neboli reálne uskutočnené, žalobca v kontrolovanom období vystavil faktúry pre odberateľov, predmetom ktorých bol predaj uvedených komodít, a preto v zmysle ustanovenia § 71 ods.6 zákona o DPH bol povinný dňa z pridanej hodnoty uvedenú na predmetných faktúrach v sume 4.761.924,- Sk odviesť do štátneho rozpočtu SR.

Žalobca s poukázaním na rozhodnutie ESD C-454/98 (Schmeink Strobel) tvrdil, že ak podľa správcu dane išlo o fiktívne dodávky, potom vzhľadom k tomu, že riziko straty na daňových príjmoch bolo eliminované tým, že z faktúr, ktoré boli použité, vystavovatelia faktúr vysporiadali sumu dane na uvedených faktúrach, je v rozpore s princípom neutrality zákona o DPH a judikatúrou ESD aplikovať na fiktívne dodávky ustanovenie § 71 ods.6 zákona o DPH. K tejto námietke žalovaný uviedol, že ustanovenie § 71 ods.6 zákona o DPH v súlade s platnou smernicou č. 112 pojednáva o faktúre alebo o inom doklade o predaji, nevynímajúc faktúry, ktorých predmet fakturácie neodráža skutočnosť. V danom prípade nie je možné považovať za elimináciu rizika strát na daňových príjmoch skutočnosť, na ktorú poukazuje žalobca, t.j. na skutočnosť, že vystavovatelia faktúr, z ktorých si žalobca uplatnil odpočítanie dane, vysporiadali sumu dane uvedenú na týchto faktúrach. V danom prípade, ak žalobca vyhotovil predmetné odberateľské faktúry, na ktorých uviedol daň z pridanej hodnoty, pričom faktúra bola len formálna a k dodaniu deklarovaného tovaru nedošlo, mal právo postupovať podľa § 75 ods.7 zákona o DPH a urobiť nápravu podaním dodatočného daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobie.

Žalobca v odvolaní namietal, že závery správcu dane o reálnom neuskutočnení zdaniteľných obchodov, o fiktívnosti dodávok tovaru v dôsledku toho, že T. P., konateľ žalobcu v čase deklarovaných dodávok

bol aj konateľom dodávateľských a odberateľských spoločností a deklaroval predaj tovaru len medzi spoločnosťami, v ktorých je sám konateľom, prípadne fyzickou osobu alebo osobami jemu blízkymi, ide len o domnienky a úsudky správcu dane, ktoré neboli hodnoverne potvrdené. K tejto námietke žalovaný uviedol, že z predložených faktúr a pokladničných dokladov, vyjadrení z ústnych pojednávaní, vykonaných miestnych zisťovaní ako aj na základe vlastných poznatkov správca dane v súvislosti s daňovými kontrolami daňových subjektov, kde T. P. je konateľom, správca dane zistil skutočnosti, ktoré spochybňujú reálne dodanie tovaru deklarované predmetnými faktúrami. Správca dane zistil, že deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali výhradne medzi spoločnosťami, ktoré boli personálne prepojené osobou konateľa, ktorý potvrdzoval všetky dodávky tovaru za odberateľov aj dodávateľov, realizoval platby v hotovosti za dodávateľa i odberateľa. Žalobca nemá žiadny hmotný investičný majetok, ani dopravné prostriedky, či už vlastné alebo prenajaté, nemá žiadnych vlastných zamestnancov, v účtovníctve žalobcu nie sú zaevidované žiadne réžijné náklady za dodávky elektrickej energie, vodné, stočné, spotrebu ostatných neskladovateľných dodávok.

Žalovaný reagoval na odvolaciu námietku, podľa ktorej nepredloženie dokladov na základe výziev správcu dane ešte nezbavuje správcu dane povinnosti zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Žalovaný poukázal na dôkaznú povinnosť žalobcu v zmysle § 29 ods.8 zákona č. 511/1992 Zb.

Žalovaný ďalej uviedol, že zistenia správcu dane (neexistencia zamestnancov, majetku, dopravných prostriedkov, skladovacích a prevádzkových priestorov, úhrady vykonávané v hotovosti sám sebe, fakturovanie sám sebe, tovar neopúšťal sklad, menil len majiteľa, v účtovníctve neboli zaevidované režijné náklady) spochybnili reálne uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov, teda reálne uskutočnenie ekonomickej činnosti. Žalobcom deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali v reťazci spoločnosti personálne vzájomne prepojených na osobu T. P. v postavení konateľa a spoločníka spoločnosti, ktorý riadi tieto spoločnosti, vykonáva v týchto spoločnostiach aj všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. Tieto skutočnosti spochybňujú reálne uskutočnenie žalobcom deklarovaných obchodov a vedú k záveru, že v tomto prípade išlo o reťazec viacerých spoločností deklarujúcich umelo vytvorené zdaniteľné obchody, ktorých s cieľom odčerpania finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, a to formou nadmerných odpočtov, teda hlavným cieľom deklarovaných obchodných aktivít bolo získať daňovú výhodu. T.Š. P. podľa jeho vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole.

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 18.7.2011, ako aj dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Trebišov zo dňa 19.4.2010. Namietal, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože nezodpovedá ustanoveniu § 30 ods. 1, 3 a § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Rozhodnutie žalovaného obsahuje len opis obsahu pôvodného rozhodnutia správcu daní, odkazy na zákonné ustanovenia a konštatovanie, že správca dane postupoval v danom prípade v súlade so zákonom, pričom žalovaný bez výhrad prijal úlohy správcu dane bez toho, aby sa ako odvolací orgán riadne vyporiadal so všetkými námietkami žalobcu. Správca dane podľa žalobcu postavil svoje rozhodnutie na totožnosti T. P. ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľných plnení. Správca dane na základe tohto zistenia podrobil žalobcu nadmernému dôkaznému zaťaženiu, pričom na ním predložené dôkazy náležite neprihliadal a ani ich nevyhodnocoval, naopak sústavne vyzýval žalobcu na predkladanie nových podkladov. Skutočnosť, že medzi spoločnosťami existuje personálne prepojenie však nie je samá o sebe spôsobilá mať výpovednú hodnotu vo vzťahu k uskutočneniu alebo neuskutočneniu akéhokoľvek plnenia. Samotné personálne prepojenie obchodných spoločností nie je protiprávne. Žalobca predložil všetky obvyklé požadované a kontrolovanými subjektmi zvyčajne predkladané podklady a podal obvyklé požadované vyjadrenia v rámci miestnych zisťovaní a ústnych pojednávaní. Ak personálne prepojenie zavádza pochybnosti na strane správcu dane a diskvalifikuje všetky ostatné relevantné dôkazy o uskutočnení nezdaniteľného plnenia predložené žalobcom, potom kontrolovaný subjekt nemá reálnu možnosť preukázať uskutočnenie zdaniteľného obchodu.

Žalobca ďalej namietal, že správca dane v dodatočnom platobnom výmere vyhodnotil plnenia voči odberateľom žalobcu z rovnakých dôvodov ako prijaté obchody tak, že neboli reálne uskutočnené a boli vyhotovené faktúry na tovar fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva, pričom s poukazom na ustanovenie § 71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. ponechal daň na výstupe. Ak aj správca dane považoval dodávky za fiktívne, potom sa mal žalovaný v rozhodnutí o odvolaní vyporiadať s námietkou žalobcu, že z rozsudku ESD C- 454/98 vyplýva, že fiktívne dodávky nie je možné považovať za dodávky podliehajúce dani a z uvedeného dôvodu na fiktívne dodávky nie je možné aplikovať ustanovenie § 71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. Správca dane a žalovaný teda v týchto prípadoch postupovali tak, že na jednej strane pre účely dane z pridanej hodnoty tvrdili, že zdaniteľné obchody neboli reálne vykonané, ale na druhej strane pre účely dane z príjmov išlo podľa ich posúdenia o reálny predaj tovaru a výnosy z tohto predaja majetku.

Žalobca ďalej namietal porušenie zásady proporcionality, ktorá patrí medzi základné princípy právneho štátu podľa článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v súvislosti s paralelným výkonom daňových kontrol u obchodných spoločností personálne prepojených p. T. P.. Zákonnou povinnosťou daňových orgánov v tomto prípade bolo poskytnúť žalobcovi reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť svoju dôkaznú povinnosť. Postupom daňových orgánov sa však vytvoril stav, ktorým sa žalobca neprimerane zaťažil a dostal sa do podstatne nevýhodnejšej polohy, oproti daňovým orgánom. Súčasťou zámeru zaťažiť žalobcu a spoločnosti personálne prepojené p. T. P. boli aj stoviek výziev, miestnych zisťovaní a ústnych pojednávaní, kde daňové orgány vyžadovali účasť p. T. P. ako osoby nezastupiteľnej a od p. T. P. vyžadovali tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty. Do situácie ukracujúcej práva žalobcu sa žalobca nedostal sám tým, že jeho spoločník a bývalý konateľ T. P. založil viac obchodných spoločností, ale táto protiprávna situácia bola zavedená postupom správcu dane a žalovaného, čo je v rozpore s § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. a s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Žalobca ďalej namietal, že daňovú kontrolu uňho za predmetné zdaňovacie obdobie vykonávali zamestnanci, ktorí neboli organizačne začlenení ako zamestnanci Daňového úradu Trebišov - správcu dane. Túto námietku uplatnil aj v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru, pričom poukazoval na nález Ústavného súdu SR II ÚS 118/08-61 zo dňa 10.12.2009, v zmysle ktorého miestne príslušný správca dane vystupuje v daňovom konaní prostredníctvom svojich zamestnancov, t.j. totožnosť správcu dane pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti je daná aj totožnosťou jeho zamestnancov. Zamestnanci miestne príslušného správcu dane neboli z daňového konania vylúčení, preto nebol dôvod, aby bola predmetná kontrola vykonávaná zamestnancami správcu dane, ktorí neboli organizačne začlenení u Daňového úradu Trebišov. Týmto postupom správcu dane došlo k porušeniu ustanovenia § 3 a § 24 zákona č. 511/1992, v dôsledku čoho je tento postup protizákonný. Žalovaný sa s týmito námietkami dostatočne nevyporiadal, iba konštatoval, že úkony boli vykonávané pod hlavičkou a v mene miestne príslušného správcu dane. Podľa žalobcu jediným spôsobom podľa platnej právnej úpravy, ako mohol správca dane dosiahnuť legitímne vykonanie kontroly zamestnancami organizačne pričlenenými k miestne nepríslušnému správcovi dane, bolo delegovanie miestnej príslušnosti v zmysle § 4 zákona č. 511/1992 Zb., či už z dôvodu vylúčenia všetkých zamestnancov miestne príslušného správcu dane alebo z dôvodu hospodárnosti (resp. z dôvodu, že miestne príslušný správca nedisponoval dostatočným personálnym obsadením) , a to ešte pred začatím daňovej kontroly. Pre takýto postup sa však vyžaduje vydanie rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR a jeho riadne doručenie daňovému subjektu. Právnu argumentáciu citovaného nálezu Ústavného súdu SR si osvojil aj Krajský súd v Košiciach napr. v rozsudkoch č. k. 6S/16346/2010-25 zo dňa 9. 9. 2010 alebo 6S/19701/2010-28 zo dňa 28.10.2010. Podľa žalobcu, ak daňová kontrola bola vykonávaná v rozpore s § 3 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., teda v rozpore s ustanovením o miestnej príslušnosti, sú všetky právne akty vydané v rozpore s týmto ustanovením a všetky úkony vykonané miestne nepríslušným daňovým úradom nezákonné. Protokol o daňovej kontrole z takto realizovanej daňovej kontroly nemôže zakladať povinnosti pre kontrolovaný subjekt a nemôže byť právnym aktom, ak je založený na protiprávnom postupe.

Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 14.11.2011 navrhol žalobu zamietnuť z dôvodov uvedených v napadnutom rozhodnutí. Uviedol, že jeho rozhodnutie zodpovedá zákonným požiadavkám podľa § 30 ods. 1, 3 a § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Odôvodnenie obsahovalo všetky úkony, ktoré správca dane vykonal za účelom zistenia skutkového stavu, zhrnutie zistených skutočností, ktoré boli podkladom

pre vydanie rozhodnutia, zhodnotenie dôkazov a ostatných podkladov pre rozhodnutie, vyporiadanie sa s pripomienkami, návrhmi, dôkazmi, vyjadreniami žalobcu, rozpormi v jednotlivých dôkazoch, závery o tom, ktoré skutočnosti sa považujú za nepochybne zistené a posúdenie ich právneho významu.

Žalovaný neakceptoval žalobnú námietku žalobcu, v zmysle ktorej neuznanie odpočítania dane zo sporných dodávateľských faktúr bolo zdôvodnené iba totožnosťou osoby p. T. P. ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia. Podľa žalovaného dôvodom neuznania odpočítania dane bola skutočnosť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázateľnosti reálneho uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných obchodov, čím nepreukázal, že dodávatelia fakturované obchody skutočne zrealizovali. Žalovaný konštatoval, že T. P. je konateľom a spoločníkom niekoľko desiatok obchodných spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. Konateľ žalobcu T. P. konal aj za ďalšie obchodné spoločnosti a ako konateľ vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti súvisiace s obchodno- ekonomicky a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností, t.j. potvrdzoval všetky dodávky tovaru za dodávateľov aj odberateľov, určoval formy dodávok, realizoval platby v hotovosti za dodávateľov aj odberateľov, nákupné i predajné ceny stanovoval sám, pričom predajné ceny sú oproti cenám nákupným vysoko podhodnotené, čím sa žalobca vedome dostáva do straty. Žalobca počas kontroly nepreukázal skutočnosti, ktoré by potvrdzovali deklarované plnenie, nemal žiadnych vlastných zamestnancov, pričom nepredložil doklady potvrdzujúce vykonávanie prác zamestnancami spoločnosti Y. U..G..C.. (napr. zoznamy zamestnávaných pracovníkov, obdobie, kedy boli vykonávané práce, výkazy práce) . Nepreukázal vlastníctvo, príp. prenájom dopravných prostriedkov a ich účtovanie. Žalobca tiež nepredložil hodnoverné doklady týkajúce sa manipulácie s tovarom, ktorý bol predmetom sporných faktúr. Všetky tieto skutočnosti viedli k záveru, že v danom prípade išlo o reťazec viacerých spoločností deklarujúcich umelo vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom odčerpania finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, a to formou nadmerných odpočtov, teda hlavným cieľom deklarovaných obchodných aktivít bolo získať daňovú výhodu. Deklarované zdaniteľné obchody neboli vytvorené za ekonomickým účelom.

Poukázal na judikatúru Súdneho dvora ES, podľa ktorej za dodanie tovaru v zmysle zákona o DPH nemožno považovať umelo vytvorené transakcie, ktoré fakticky dodanie tovaru len predstierajú a z takto vykonaných transakcií nie je možné ani úspešne uplatniť nárok na odpočet dane. Právo nárokové platiteľom dane by malo byť odopreté, pokiaľ relevantná hospodárska činnosť nemá žiadne objektívne vysvetlenie, než práve získanie nároku na odpočet dane.

Žalovaný ďalej uviedol, že dodávateľmi podľa dodávateľských faktúr uvedených v tabuľke č. 1 rozhodnutia žalovaného boli spoločnosti, v ktorých je konateľ a spoločník T. P. a fyzická osoba T. P. - P. a T. P. bol v čase uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných obchodov konateľom žalobcu, a preto dôkazné bremeno je v danom prípade výlučne na strane žalobcu. Splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočítanie dane nespočíva len v predložení faktúr, ich zaúčtovaní. Dodávateľské faktúry musia jednoznačne preukázať všetky znaky vyžadovanej skutočnosti - objekt, subjekt, i právnu skutočnosť a ako dôkaz sú použiteľné len vtedy, ak údaje v nich pravdivo odrážajú skutočnosť.

Žalovaný neakceptoval ani námietku žalobcu, podľa ktorej žalobca nebol povinný odviesť daň z pridanej hodnoty so žalobcom uskutočnených zdaniteľných obchodov, ak ich žalovaný považoval za fiktívne. Uviedol, že napriek skutočnosti, že správca dane dospel k záveru, že zdaniteľné obchody týkajúce sa deklarovaného predaja EKO - hnoja, sena, slamy, siláže, obilného šrotu a kukurice neboli reálne uskutočnené, žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období vyhotovil odberateľské faktúry pre odberateľov, preto bol povinný v zmysle § 71 ods. 6 zákona o dani z pridanej hodnoty daň uvedenú na predmetných odberateľských faktúrach odviezť do štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Ak však žalobca vyhotovil faktúry len formálne, a k dodaniu deklarovaného tovaru nedošlo, mal právo postupovať podľa § 75 ods. 7 zákona o DPH a urobiť nápravu podaním dodatočného daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobie.

Žalobca neakceptoval žalobnú námietku, v zmysle ktorej súbežným vykonávaním daňových kontrol daňových subjektov prepojených osobou T.Á. P. došlo k porušeniu zásady proporcionality. Vzhľadom na

žalobcom deklarovaný nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie september 2008 považuje žalovaný za dostatočne účelné vykonať daňovú kontrolu u žalobcu. Znášanie rizika výkonu daňových kontrol zo strany daňových orgánov je na strane žalobcu, pretože pri niekoľko desiatkach spoločností majetkovo a personálne prepojených cez osobu T. P., ktoré sú registrované ako platitelia dane z pridanej hodnoty, mohol sám konateľ žalobcu - T. P. predpokladať mesačne, resp. štvrťročné daňové kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, pretože všetky jeho spoločnosti si takmer pravidelne uplatňujú vo svojich daňových priznaniach nadmerné odpočty. Žalovaný zotrval na zdôvodnení potreby súbežného výkonu kontrol u viacerých spoločností T. P. ako jedného zo spôsobu čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu tak, ako to uviedol v napadnutom rozhodnutí. Do situácie, na ktorú žalobca poukazuje v žalobe (maximálne zaťaženie žalobcu) sa žalobca dostal sám založením väčšieho množstva spoločností, pričom v každej z týchto spoločností bol konateľom a z tohto titulu prevzal na seba aj povinnosť predkladania dôkazných prostriedkov za jednotlivé spoločnosti, ako aj vykonávania všetkých procesných úkonov voči správcovi dane.

Žalovaný napokon neakceptoval ani žalobnú námietku, v zmysle ktorej daňová kontrola za príslušné zdaňovacie obdobie bola vykonaná nezákonným spôsobom, pretože ju realizovali zamestnanci, ktorí neboli organizačne začlenení ako zamestnanci Daňového úradu Trebišov - príslušného správcu dane. Uviedol, že daňová kontrola u žalobcu bola začatá dňa 17.4.2009 a ukončená dňa 16.4.2010, pričom všetky úkony počas daňovej kontroly boli vykonávané pod hlavičkou Daňového úradu Trebišov, t.j. úkony týkajúce sa začatia, priebehu a ukončenia daňovej kontroly boli vykonávané v mene miestne príslušného správcu dane - Daňového úradu Trebišov. Dňom 30.12.2010 nadobudol účinnosť zákon č. 494/2010 Z. z., ktorý v článku II bod 2 nahradil prvú vetu ustanovenia § 15 ods. 1 textom: daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje základ dane, alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje; pri správe dani vykonávanej daňovým úradom alebo colným úradom daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane podľa § 1a písm. j) 1. alebo 2. bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane . Podľa prechodného ustanovenia k úpravám účinným k 30.12.2010 sa ustanovenie k § 15 ods. 1 prvej vety uplatní aj na daňovú kontrolu neukončenú do 30.12.2010. Podľa pozmeňujúceho návrhu sa prechodné ustanovenie k § 15 ods. 1 vypustilo z dôvodu, že ide len o upresnenie existujúcej úpravy výkonu daňovej kontroly. Úmyslom zákonodarcu preto bolo, aby sa novelizované ustanovenie aplikovalo aj na už prebiehajúce neukončené daňové kontroly do dátumu nadobudnutia účinnosti zákonného ustanovenia. Žalovaný uviedol, že tieto právne závery vyplývajú z rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/19714/2010 zo dňa 28.4.2011. Preto podľa žalovaného daňová kontrola u žalobcu bola vykonávaná v súlade so zákonom, pretože novelizáciou ustanovenia § 15 ods. 1 citovaného zákona účinného od 30.12.2010 zákonodarca len upresnil existujúcu úpravu výkonu daňovej kontroly.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O. s. p. po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia a administratívneho spisu žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa jednomyseľne dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. miestna príslušnosť správcu dane sa riadi, ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, u právnickej osoby jej sídlom, inak miestom skutočného vedenia a u fyzickej osoby jej trvalým pobytom, inak miestom, kde sa obvykle zdržuje.

Na návrh daňového subjektu alebo na podnet správcu dane môže orgán najbližšie nadriadený správcovi dane delegovať miestnu príslušnosť na správcu dane vo svojom územnom obvode, ak považuje návrh za opodstatnený (§ 4 ods. 1 cit.zákona) .

Podľa § 15 ods. 1 prvá veta zák. č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 29.12.2010 daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.

Podľa § 15 ods. 1 prvá veta zák. č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 30.12.2010 daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde do účely kontroly vyžaduje; pri správe daní vykonávanej daňovým úradom alebo colným úradom daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane podľa § 1a písm. j) prvého alebo druhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane.

Dôvodnosť žaloby krajský súd konštatuje, pokiaľ ide o žalobný dôvod, v zmysle ktorého nezákonnosť rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa vyplýva zo skutočnosti, že daňová kontrola u žalobcu za zdaňovacie obdobie september 2008 bola realizovaná v rozpore so zákonom, pretože ju uskutočnili zamestnanci daňovej správy, ktorí neboli organizačne začlenení ako zamestnanci miestne príslušného správcu dane - Daňového úradu Trebišov. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR č.k. II.ÚS 118/08-61 zo dňa 10.12.2009.

Ústavný súd SR v citovanom náleze konštatoval porušenie práva daňového subjektu na inú právnu ochranu, na inom orgáne Slovenskej republiky v súvislosti so zmenou miestnej príslušnosti konajúceho správcu dane:

Podľa názoru Ústavného súdu súčasťou zákonom ustanoveného postupu pri domáhaní sa práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa článku 46 ods. 1 Ústavy je i právo účastníka daňového konania, aby v jeho veci konal miestne príslušný správca dane tak, ako je to definované v ustanovení § 3 ods. 1 zákona o správe daní. Ak preto má dôjsť k zmene miestnej príslušnosti, musí sa tak stať iba z dôvodov uvedených v zákone a iba postupom uvedeným v zákone. Jedným z dôvodov zmeny miestnej príslušnosti je aj prípad, keď sú všetci zamestnanci správcu dane vylúčení.

Správca dane koná prostredníctvom svojich zamestnancov. Z tohto pohľadu nie je podstatné, že zamestnávateľom zamestnancov správcu dane nie je samotný správca dane, ale Daňové riaditeľstvo. V konečnom dôsledku to znamená, že miestne príslušný správca dane vystupuje v daňovom konaní prostredníctvom svojich zamestnancov. Totožnosť správcu dane pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti je preto daná aj totožnosťou jeho zamestnancov. Riaditeľ daňového úradu nepovažoval za možné vykonať daňovú kontrolu u sťažovateľa prostredníctvom svojich zamestnancov, vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ spochybnil ich nezaujatosť. Napriek tomu však nepostupoval tak, že by boli títo zamestnanci vylúčení z daňového konania postupom podľa § 24 ods. 5 zákona o správe daní, ale bez takého rozhodnutia poveril so súhlasom daňového riaditeľstva vykonaním daňovej kontroly zamestnancov iného daňového úradu. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že ak účastník konania vedeného podľa zákona o správe daní spochybní nezaujatosť všetkých zamestnancov orgánov verejnej správy, nemá orgán verejnej správy možnosť výberu, ako bude ďalej postupovať. Je totiž povinný postupovať spôsobom, ktorý je pre takýto prípad zákonom o správe daní predpísaný. To znamená, že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov musí byť rozhodnuté v zmysle § 24 ods. 5 zákona o správe daní. Nie je možné tento postup obísť tak, že bez rozhodnutia o námietke sa dotknutí zamestnanci orgánu verejnej správy fakticky vylúčia z konania a nahradia sa zamestnancami iného orgánu verejnej správy podriadeného tomu istému vyššiemu orgánu verejnej správy, a to bez zmeny miestnej príslušnosti orgánu verejnej správy.

Možno dospieť k záveru, že postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu ustanovení § 3 a § 24 zákona o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov správcu dane z daňového konania. Formálne síce i naďalej konal miestne príslušný daňový úrad, avšak v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného daňového úradu, hoci miestne príslušní zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení. Toto pochybenie nenapravili ani všeobecné súdy v rámci správneho súdnictva. Takýto postup je v priamom rozpore s ustanovením § 3 a § 24 zákona o správe daní a treba ho považovať za arbitrárny. Znamená vo svojich dôsledkoch porušenie základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu, na inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy (bod I. výroku nálezu) .

Uvedené právne závery nálezu Ústavného súdu SR sú plne akceptované aj rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok č.k.8Sžf/7/2009 zo dňa 1.7.2010, 6Sžf/19/2010 zo dňa 16.6.2010, 5Sžf/118/2009 z 26.10.2010 a iné) .

Ústavný súd SR v citovanom náleze vyslovil právny názor, že k porušeniu práva daňového subjektu na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky v zmysle článku 46 ods. 1, 2 Ústavy SR môže dôjsť aj v procese daňovej kontroly v prípade, ak daňovú kontrolu realizuje iný ako miestne príslušný správca dane. Ústavný súd pritom za porušenie miestnej príslušnosti správcu dane považoval situáciu, ak sa v mene miestne príslušného správcu dane zúčastnili výkonu daňovej kontroly zamestnanci daňovej správy pôsobiaci na inom daňovom úrade bez toho, aby došlo k zmene miestnej príslušnosti z dôvodov uvedených v zákona a iba postupom uvedeným v zákone.

K zmene miestnej príslušnosti správcu dane založenej podľa kritérií uvedených v § 3 zákona č. 511/1992 Zb. môže dôjsť dvoma základnými spôsobmi, a to buď delegovaním podľa § 4, resp. atrahovaním podľa § 30a ods. 5 citovaného zákona. Pri delegovaní miestnej príslušnosti dochádza k jej zmene formou rozhodnutia orgánu najbližšie nadriadenému správcovi dane vo vzťahu k celej správe daní (na návrh daňového subjektu alebo na podnet správcu dane, pričom musí byť splnená podmienka opodstatnenosti takéhoto návrhu) . Atrahovanie miestnej príslušnosti v zmysle § 30a ods. 5 citovaného zákona sa týka len rozhodovania v daňovom konaní a prakticky znamená stiahnutie príslušnosti, v rámci ktorej orgán najbližšie nadriadený správcovi dane stiahne na seba za splnenia určitých v zákone stanovených podmienok príslušnosť na správu dane nižšieho stupňa. Ide o jednu z foriem opatrení proti nečinnosti správcu dane.

V zmysle právnych záverov Ústavného súdu SR bola predmetná daňová kontrola vykonávaná zamestnancami iného, než miestne príslušného správcu dane, realizovaná v rozpore s ustanovením § 3 a § 24 zákona o správe daní, čo vo svojich dôsledkoch znamená porušenie základného práva žalobcu na inú právnu ochranu, na inom orgáne Slovenskej republiky v zmysle článku 46 ods. 1, 2 Ústavy SR.

Zákon č. 511/1992 Zb. a ani iný právny predpis neobsahuje legálnu definíciu pojmu daňová kontrola . Ustanovenie § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v čase vydania žalobou napadnutého rozhodnutia definuje tento pojem iba jeho účelom - daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Ide o jeden z procesných nástrojov, ktorým si správca dane preveruje rôzne skutočnosti rozhodujúce pre vyrúbenie dane. V rámci daňovej kontroly sa koncentruje dokazovanie vykonávané správcom dane, ktorý vedie daňové konanie, a to dôkaznými prostriedkami uvedenými v § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., pričom výsledky realizovaného dokazovania vo forme kontrolných zistení sú nedeliteľnou súčasťou protokolu o daňovej kontrole (§ 15 ods. 11 písm. h) citovaného zákona) . Ak pri výkone daňovej kontroly nie je rešpektované ustanovenie § 3 zákona č. 511/1992 Zb. upravujúce miestnu príslušnosť správcu dane, dochádza tým k porušeniu práva daňového subjektu na inú právnu ochranu, na inom orgáne Slovenskej republiky v zmysle článku 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky. V dôsledku toho kontrolné zistenia, ku ktorým správca dane dospel uvedeným protiprávnym postupom, nemôžu byť podkladom pred vydanie dodatočného platobného výmeru v zmysle § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb.

Legálnosť predmetnej daňovej kontroly začatej 17.4.2009 a ukončenej dňa 16.4.2010 nemôže vyplývať z legislatívnej zmeny realizovanej zákonom č. 494/2010 Z.z. s účinnosťou od 30.12.2010, v zmysle ktorej daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane podľa § 1a písm. j) prvého alebo druhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane.

Zákon č. 494/2010 Z. z. bol podaný ako vládny návrh zákona a jeho súčasťou bolo aj prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 31. 12. 2010, podľa ktorého ustanovenie § 15 ods. 1 prvej vety sa uplatní aj na daňovú kontrolu neukončenú do 30.12.2010 (parlamentná tlač č. 100, V. volebné obdobie Národnej rady SR) . V legislatívnom procese bol skupinou poslancov podaný pozmeňujúci návrh, v

zmysle ktorého sa prechodné ustanovenie k § 15 ods. 1 vypúšťa z návrhu zákona, z dôvodu, že nie je potrebné, pretože ide len o spresnenie existujúcej legislatívnej úpravy výkonu daňovej kontroly. Návrh zákona neskôr publikovaný pod č. 494/2010 Z. z. bol schválený bez prechodného ustanovenia k § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. Z toho vyplýva, že úmyslom zákonodarcu bolo, aby sa ustanovenie § 15 ods. 1 prvá veta v novom znení aplikovalo aj na už prebiehajúce a neukončené daňové kontroly do 30.12.2010.

Predmetná daňová kontrola u žalobcu bola ukončená dňom 16.4.2010, t.j. pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 494/2010 Z. z. Preto nemohlo dôjsť v zmysle uvedeného k zlegalizovaniu daňovej kontroly vykonávanej u žalobcu zamestnancami, ktorí neboli začlenení u miestne príslušného správcu dane - Daňového úradu Trebišov. Skutočnosť, že predkladateľ návrhu zákona - Ministerstvo financií SR a žalovaný považovali zmenu ustanovenia § 15 ods. 1 prvá veta zákona č. 511/1992 Zb. iba za upresnenie už existujúcej úpravy výkonu daňovej kontroly, ktorá umožňovala vykonávať daňovú kontrolu aj zamestnancami daňovej správy organizačne nezačlenenými k príslušnému správcovi dane, nie je z pohľadu právnych záverov citovaného Nálezu Ústavného súdu SR a rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR významná. Podľa týchto právnych záverov ustanovenie § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 29.12.2010 neumožňovalo, aby daňovú kontrolu bez zmeny miestnej príslušnosti vykonávali zamestnanci iného ako miestne príslušného správcu dane.

Pretože kontrolné zistenia na základe predmetnej daňovej kontroly u žalobcu neboli získané v súlade so zákonom, nebolo možné na ich základe predpísať žalobcovi už citovaným dodatočným platobným výmerom Daňového úradu Trebišov rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2008. Z týchto dôvodov je preto potrebné považovať za nezákonné aj žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného. Vzhľadom na túto žalobnú námietku žalobcu, ktorá je dôvodom pre konštatovanie nezákonnosti rozhodnutia žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa, nie je potrebné, aby sa súd zaoberal dôvodnosťou ďalších žalobných námietok. Naviac ďalšie žalobné námietky žalobcu sa týkajú procesného postupu správcu dane pri výkone daňovej kontroly, ako aj právneho hodnotenia kontrolných zistení vyplývajúcich z nezákonne realizovanej daňovej kontroly.

Z uvedených dôvodov preto súd podľa § 250j ods. 2 písm. a) O. s. p. napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.

Úspešnému žalobcovi súd priznal náhradu trov konania podľa § 250k ods. 1 O. s. p. v sume 475,94 eur. Tieto trovy pozostávajú z odmeny za poskytovanie právnych služieb podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov: príprava a prevzatie právneho zastúpenia - 123,50 eur, podanie žaloby - 123,50 eur, účasť na pojednávaní dňa 11.1.2002 - 127,17 eur, režijný paušál - 2 x 7,41 eur a 1 x 7,63 eur a daň z pridanej hodnoty v sume 79,32 Eur. Advokátka JUDr. Martina Gombosová je platiteľom DPH (osvedčenie o registrácii pre

daň z pridanej hodnoty, vydané Daňovým úradom Košice I dňa 23.11.2007) .

Vo veci rozhodol senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci.