KSKE 7 S 4/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7S/4/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011200028 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7011200028.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte, zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a členov senátu JUDr. Judity Jurákovej a JUDr. Jozefa Kuruca, v právnej veci žalobcu E., K.. Q.. X.., E., A. R. XX, zast. advokátkou JUDr. Zuzanou Komorovskou, AK Košice, Kuzmányho č. 57, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, Bratislava Vazovova č. 2, v konaní o preskúmanie rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR Banská Bystrica zo dňa 20. 10. 2010 č. I/223/17291-109555/2010/999608-r takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Rozhodnutím zo dňa 20. 10. 2010 č. I/223/17291-109555/2010/999608-r žalovaný podľa § 48 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice IV zo dňa 08. 07. 2010 č. 698/230/61214/10/Pajt, ktorým bol podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 cit. zák. vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty (DPH) za zdaňovacie obdobie jún 2009 v sume 31.396,17 eur.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že Daňový úrad Košice IV vykonal u žalobcu daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie jún 2009, o ktorej výsledku vyhotovil protokol č. 698/320/46860/2010/Šar zo dňa 03. 06. 2010, ktorý bol s daňovým subjektom prerokovaný a doručený mu dňa 07. 07. 2010. Správca dane neuznal právo na odpočítanie DPH v celkovej sume 31.396,17 eur z faktúry č. 20090040 zo dňa 03. 06. 2009 za výrobu grafickej úpravy letákov, faktúry č. 20090041 zo dňa 10. 06. 2009 za výrobu 452 000 ks letákov a z faktúry č. 20090042 zo dňa 19. 06. 2009 za sprostredkovanie rozvozu letákov v Bratislavskom, Nitrianskom, Trenčianskom, Banskobystrickom a Košickom kraji, vystavených spoločnosťou K., K.. Q.. X.., so sídlom E., Ž. Č.. XX. Správca dane konštatoval porušenie ustanovenia § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z. z. o DPH, pretože vykonaným dokazovaním vyhodnotiac jednotlivé dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti považoval za preukázané, že tovary a služby uvedené na jednotlivých faktúrach neboli dodané spoločnosťou K., K.. Q.. X.., E.. Pri daňovej kontrole nevychádzal len z faktúr a dokladov predložených platiteľom, ale vykonal aj dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či údaje uvedené na dokladoch odrážajú skutočnosti tak, ako nastali. Správca dane okrem iného oprel svoje rozhodnutie aj o údaje, obsiahnuté v odpovedi Daňového úradu Košice II zo dňa 09. 12. 2009 a zo dňa 07. 04. 2010 na jeho dožiadanie. Z tejto vyplýva, že konateľ spoločnosti K., K.. Q.. X.., Z. Z. do zápisnice o ústnom pojednávaní dňa 25. 11. 2009 uviedol, že predmetné faktúry nevystavil a daňovému subjektu E., K.. Q.. X.., neposkytol žiadne služby a dodávku tovaru, s týmto daňovým subjektom žiadne obchody neuzatvoril a nie je mu známy ani konateľ tejto

spoločnosti. Na predmetných faktúrach je uvedené nesprávne DIČ a podpis konateľa spoločnosti K., K.. Q.. X.., sa nezhoduje s podpisom na predmetných faktúrach. Na základe uvedeného bol konateľ žalobcu T. R. vyzvaný na vyjadrenie k týmto skutočnostiam, pričom dňa 11. 02. 2010 do zápisnice uviedol, že osobne objednal v spoločnosti K., K.. Q.. X.., výrobu letákov a sprostredkovanie rozvozu vyrobených letákov na území SR, pričom jednal s pánom Z., obchod sa uskutočnil, letáky dostal a menovanému v hotovosti zaplatil za výrobu a rozvoz, ako aj za grafické úpravy letákov. Dňa 19. 03. 2010 konateľ žalobcu predložil reklamný leták a dňa 22. 02. 2010 predložil príjmové pokladničné doklady zo dňa 03. 06., 10. 6. a 03. 07. 2009. Dňa 30. 04. 2010 bol ako svedok v predmetnom konaní vypočutý konateľ spoločnosti K., K.. Q.. X.., S. Z., ktorý sa vyjadril, že predmetné faktúry nevystavil, podpis na faktúrach nie je jeho, DIČ je chybne uvedené a spoločnosti E., K.. Q.. X.., mu nie je známa. Hlavným predmetom činnosti v tejto spoločnosti je nákup a predaj tovaru, strojovými zariadeniami na výrobu letákov spoločnosť nedisponuje, služby, týkajúce sa grafických úprav letákov a rozvozu letákov neposkytuje a ani nikdy neposkytovala. K. neuzatvorila so spoločnosťou E. zmluvu o obchodnej spolupráci, a ani žiadnu inú zmluvu.

Žalovaný v odôvodnení citujúc ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH zároveň uviedol, že vznik daňovej povinnosti je základnou hmotno-právnou podmienkou práva na odpočítanie dane. Táto podmienka súčasne s ďalšími podmienkami uvedenými v § 49cit. musí byť pre vznik práva splnená a pri jeho uplatnení ako právna skutočnosť aj preukázaná, a to aj samostatne, bez zreteľa na existenciu listinných dôkazov predložených platiteľom dane. Z uvedeného je zrejmé, že spoločnosti K., K.. Q.. X.., nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 zákona o DPH. Právo na odpočítanie dane podľa cit. zák. ustanovenia môže platiteľ dane podľa § 51 ods. 1 cit. zákona uplatniť, ak pri odpočítaní dane má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71 cit. zákona.

Správca dane po zhodnotení uvedených dôkazov a zistení, získaných v priebehu kontroly, dospel k záveru, že platiteľ dane si právo na odpočítanie dane z predmetných faktúr, na ktorých je ako dodávateľ uvedená spoločnosť K., K.. Q.. X.., uplatnil v rozpore s cit. ustanovením § 49 zákona o DPH, pretože služby a tovar neboli dodané spoločnosťou, ktorá je uvedená na faktúrach ako dodávateľ. Zdôraznil, že splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov preukazuje daňový subjekt. Tento na preukázanie uskutočnenia zdaniteľných obchodov predložil predmetné faktúry, príjmové doklady a leták. Ďalšie dôkazy, ktorými by preukázal, že predmetné služby a tovary uvedené na faktúrach boli dodané spoločnosťou K., K.. Q.. X.., predložené neboli. Daňový subjekt sa obmedzil iba na tvrdenia, ktoré dôkazmi nepreukázal. Dôkazy zabezpečené správcom dane preukazujú, že tovary a služby uvedené na jednotlivých faktúrach neboli dodané spoločnosťou K., K.. Q.. X.., konateľ uvedenej spoločnosti nepotvrdil, že predmetné tovary a služby dodal a poprel aj akékoľvek obchodné aktivity so spoločnosťou žalobcu, podmienené vznikom daňovej povinnosti pri dodaní tovaru a faktúrou vystavenou platiteľom, ktorý tovar dodal. Tvrdenia žalobcu uvedené v odvolaní neboli preukázané, pretože z predložených sporných faktúr, príjmových pokladničných dokladov a letáku ešte nemožno vyvodiť záver, že došlo k dodaniu tovarov a služieb spoločnosťou uvedenou na faktúrach. Platiteľ dane sa aj v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie, že tovar prevzal od dodávateľa K., K.. Q.. X.., čo preukazoval faktúrami, príjmovými pokladničnými dokladmi a letákom, avšak nepreukázal žiadne ďalšie skutočnosti týchto obchodných prípadov. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určitú osobu a určité plnenie bez ohľadu na to, či to plnenie bolo skutočne touto osobou aj realizované. Keďže daňový subjekt nepredložil konkrétne dôkazy, ktoré preukazujú konkrétne skutkové tvrdenia, dôkazné bremeno neuniesol a tým nesplnil dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z cit. § 29 zákona o správe daní a poplatkov.

V závere žalovaný konštatoval, že správca dane zisťoval a posudzoval skutkový stav na základe predložených dokladov, vyjadrení daňového subjektu a na základe výsledkov dožiadaní, pričom postupoval v daňovom konaní v súlade s § 2 a § 29 zákona o správe daní a poplatkov. Dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotil podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom tieto dôkazy hodnotil samostatne, ako aj vo vzájomnej súvislosti. Vychádzajúc zo všetkých dôkazov bolo podľa názoru žalovaného objektívne spochybnené preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok predloženými faktúrami, ktorých vierohodnosť a pravdivosť s ohľadom na zistenia týkajúce sa dodávateľského subjektu nebola platiteľom dane dostatočne preukázaná.

Žalobca sa včas podanou žalobou zo dňa 14. 01. 2011 podanou osobne na Krajskom súde v Košiciach dňa 17. 01. 2011 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. V žalobe uviedol, že správcom dane mu bola odňatá možnosť konať a k veci sa vyjadriť najmä pokiaľ ide o vyjadrenie štatutárneho zástupcu spoločnosti K., K.. Q.. X.., na ústnom pojednávaní, kde nebol prítomný, keďže mu nebolo doručené upovedomenie o ústnom pojednávaní, pričom v tejto súvislosti zdôraznil, že na prvom pojednávaní, ktoré bolo určené a kde boli predvolaní ako štatutárny zástupca žalobcu, tak aj štatutárny zástupca spoločnosti K., K.. Q.. X.., sa štatutárny zástupca spoločnosti K., K.. Q.. X.., nedostavil. Z uvedeného dôvodu žalobca prípadnými otázkami na štatutárneho zástupcu spoločnosti K., K.. Q.. X.., nemohol preukázať, že k deklarovanému obchodu skutočne došlo. Žalobca nevystavil ani jednu z faktúr, ktorými bolo plnenie vyúčtované a tiež ani ostatné účtovné doklady preukazujúce prijatie peňažného plnenia na úhradu faktúr. Popretie podpisu a vystavenia reálne existujúcich faktúr a účtovných dokladov o ich zaplatení nemôže byť podľa jeho názoru jediným rozhodujúcim dôkazom o neexistencii obchodného vzťahu a následne o oprávnenosti alebo neoprávnenosti postupu žalobcu. Zastáva názor, že pokiaľ má byť zachovaná tzv. rovnosť zbraní, mali by byť vykonané ďalšie dôkazy na preukázanie pravdivosti dvoch rovnocenných, aj keď protichodných tvrdení. Podľa neho nie je možné bez ďalšieho ustáliť, že práve jeho tvrdenie je nepravdivé, keď zo žiadneho ďalšieho dôkazu nevyplýva podpora v prospech druhého tvrdenia.

S poukazom na ust. § 30 ods. 3 druhá veta zákona o správe daní a poplatkov uviedol, že napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie správcu dane vychádza výlučne len z toho, že správne orgány bez bližšieho odôvodnenia uprednostnili výpoveď štatutárneho zástupcu spoločnosti K., K.. Q.. X.., a nevysvetlili, prečo práve túto výpoveď považovali za dôveryhodnejšiu než výpoveď štatutárneho zástupcu žalobcu. Pokiaľ žalobca nemal možnosť zúčastniť sa konfrontácie so zástupcom spoločnosti K., K.. Q.. X.., má za to, že nemohol využiť všetky prostriedky na svoju obranu. Pokiaľ by totiž štatutárny zástupca spoločnosti K., K.. Q.. X.., i naďalej tvrdil, že neprijal od navrhovateľa zdaniteľné plnenie, mohol žalobca podľa vyjadrenia na konfrontácii navrhnúť svedkov, ktorí by boli dosvedčili pravdivosť jeho tvrdení. Správca dane jednostranne bez vykonania dokazovania na odstránenie rozporov v tvrdeniach dvoch rovnocenných subjektov bez ďalšieho vyhodnotil jeden z dvoch rovnocenných dôkazov ako hodnovernejší bez toho, aby uviedol, prečo práve tento má vyššiu silu. Pokiaľ spoločnosť K., K.. Q.. X.., nezaviedla do svojho účtovníctva príjmy od žalobcu, potom je prirodzené, že ich poprela, z čoho vyplýva, že práve na jej strane vzniklo nesplnenie daňových povinností. Domnieva sa, že žalobca predložil správcovi dane viac dôkazov, ktoré preukazujú, že k plneniu došlo. Svojím správaním preukázal záujem na osvetlení veci, mohol navrhnúť vykonať dôkazy podľa vyjadrenia zástupcu spoločnosti K., K.. Q.. X.., na preukázanie svojich tvrdení. Postupom správcu dane, ktorý sa uspokojil len s jednostranným prehlásením zástupcu spoločnosti K., K.. Q.. X.., tento nemohol objektívne posúdiť skutkový stav veci.

Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 23. 02. 2011 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť zo skutkových aj právnych dôvodov obsiahnutých v preskúmavanom rozhodnutí, ako aj rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa. S poukazom na ust. § 29 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov konštatoval, že je v kompetencii správcu dane pri aplikovaní základných zásad daňového konania upravených v § 2 cit. zákona určiť spôsob dokazovania, resp. zabezpečiť a použiť v daňovom konaní dôkazné prostriedky takého druhu, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti. V tomto prípade správca dane využil inštitút dožiadania v zmysle § 16 zákona o správe daní a poplatkov, v rámci ktorého bol dožiadaným správcom dane vypočutý konateľ spoločnosti K., K.. Q.. X.., a taktiež boli preverené doklady týkajúce sa predmetného zdaniteľného plnenia. Zdôraznil, že správca dane doručil upovedomenie o výsluchu konateľa tejto spoločnosti Z. Z. aj žalobcovi na adresu uvedenú v registri platiteľov vedenú na daňovom úrade, avšak žalobca si písomnú zásielku obsahujúcu upovedomenie o výsluchu tohto svedka neprevzal, čo však neznamená, že mu bola odňatá možnosť konať. S výsledkami zistení Daňovým úradom Košice II, ktoré obsahovali aj vyjadrenie menovaného svedka k deklarovanému plneniu, bol v rámci správneho konania oboznámený, tzn., že mal možnosť v rámci kontroly, ako aj v rámci jeho vyjadrenia k výsledkom zistení Daňového úradu Košice II predložiť dôkazy, resp. navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov, ktorými by preukázal svoje tvrdenia. Z tohto hľadiska považuje žalovaný námietku žalobcu za neopodstatnenú. K ďalším námietkam uviedol, že dodatočný platobný výmer správcu dane, ako aj napadnuté rozhodnutie žalovaného obsahujú všetky náležitosti rozhodnutia v zmysle § 30 zákona o správe daní a poplatkov. Oba správne orgány v odôvodnení svojich rozhodnutí uviedli, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Zdôraznil, že medzi

základné zásady daňového konania upravené v § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov patrí zásada voľného hodnotenia dôkazov, čo znamená, že správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti s prihliadnutím na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Táto zásada umožňuje správcovi dane na základe určitých skutočností (výsledkov ústneho pojednávania, výpovedí svedkov) spochybniť pravdivosť a hodnovernosť predložených dokladov, ale je na daňovom subjekte povinnosť preukázať hodnovernosť týchto dokladov. V danom prípade si správca dane dôkazné prostriedky zabezpečil v spolupráci s Daňovým úradom Košice II a to aj formou vypočutia konateľa spoločnosti K., K.. Q.. X.., Z. Z., podľa ktorého výpovede tento sporné faktúry nevystavil, jeho podpis na faktúrach sa nezhoduje s podpisom na zápisnici, DIČ je chybné a žalobca mu nie je známy. Taktiež vyjadrením, že strojovými zariadeniami na výrobu letákov nedisponuje, služby týkajúce sa grafických úprav letákov a ich rozvoz neposkytuje a spoločnosť neuzatvorila so žalobcom zmluvu o obchodnej spolupráci, ani žiadnu inú zmluvu potvrdil, že k uskutočneniu predmetného zdaniteľného plnenia nedošlo. Správca dane posúdil v rámci kontroly aj dôkazy predložené žalobcom, faktúry, príjmové pokladničné doklady, leták, ale existencia týchto dokladov podľa jeho názoru ešte nepreukazuje reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia spoločnosťou K., K.. Q.. X.. Hodnovernosť uvedených podkladov spochybňuje výpoveď konateľa tejto spoločnosti. Správca dane neuprednostňoval výpovede zástupcu spoločnosti K., K.. Q.. X.., pred výpoveďou štatutárneho zástupcu žalobcu, ktoré sú protichodné, ale zabezpečiť ďalšie dôkazy na preukázanie pravdivosti týchto rozdielnych tvrdení, resp. vyvrátenia tvrdenia zástupcu spoločnosti K., K.. Q.. X.., je povinnosťou žalobcu a nie správcu dane. Túto dôkaznú povinnosť si žalobca nesplnil a preto správca dane dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že deklarované služby a dodávky boli aj reálne uskutočnené.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. za splnenia podmienok uvedených v § 250f ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutia, oboznámil sa s administratívnymi spismi žalovaného aj správneho orgánu prvého stupňa a dospel k záveru, že žaloba dôvodná nie je.

Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly zo dňa 07. 09. 2009 č. 698/320/66937/2003/Bor.Godi. bola u žalobcu ako u daňového subjektu vykonaná daňová kontrola, predmetom ktorej bola DPH podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH za zdaňovacie obdobie jún 2009 s dátumom jej začatia 23. 09. 2009. O výsledku zistenia z tejto daňovej kontroly vyhotovil správca dane dňa 03. 06. 2010 pod č. 698/320/46860/2010/Šar protokol, z ktorého obsahu vyplýva, že u platiteľa E., K.. Q.. X.., správca dane zistil porušenie § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH v znení neskorších predpisov a neoprávnené odpočítanie dane v sume 31.396,17 eur v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie jún 2009 z faktúry č. 200940 zo dňa 03. 06. 2009, kde bol základ dane 6.638,-- eur a DPH 1.261,22 eur, z faktúry č. 200941 zo dňa 10. 06. 2009 so základom dane 155.746,80 eur a DPH 29.591,89 eur a z faktúry č. 200942 zo dňa 19. 06. 2009 zo základu dane 2.858,20 eur s DPH 543,06 eur - spolu teda DPH 31 396,17 eur.

Na základe uvedených zistení vydal Daňový úrad Košice IV dodatočný platobný výmer dňa 08. 07. 2010 č. 698/230/61214/10/Pajt, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona o správe daní a poplatkov vyrubil žalobcovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie mesiaca jún 2009 v sume 31.396,17 eur. V odôvodnení tohto rozhodnutia správca dane uviedol, že pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzal z dôkazov tak, ako boli premietnuté v cit. protokole o výsledku daňovej kontroly, t. j. okrem predložených faktúr, príjmových pokladničných dokladov, letáku aj z odpovede Daňového úradu Košice II v súvislosti s činnosťou spoločnosti K., K.. Q.. X.., výpovede konateľa tejto spoločnosti Z. Z., ktorý poprel uskutočnenie predmetného zdaniteľného obchodu, ako aj z vyjadrenia konateľa žalobcu, ktorý podľa správcu dane nevyvrátil tvrdenia konateľa spoločnosti K., K.. Q.. X.., a ktorý nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktorými by preukázal pravdivosť svojich tvrdení a uskutočnenie predmetného zdaniteľného plnenia.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. V podanom odvolaní vyslovil svoj nesúhlas s vyrubeným rozdielom DPH z titulu neuznania odpočtu DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie z dôvodu, že spoločnosť žalobcu si objednala služby u spoločnosti K., K.. Q.. X.., tieto boli uskutočnené, služby boli spoločnosťou K., K.. Q.. X.., vyfakturované predmetnými faktúrami a tieto fakturované čiastky boli včas a v správnej výške zaplatené. Uvedené skutočnosti sú v účtovníctve spoločnosti žalobcu zaúčtované. Iné dôvody v odvolaní neuviedol.

O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím.

Zo zápisnice Daňového úradu Košice IV z ústneho pojednávania zo dňa 11. 02. 2010, spísanej s konateľom spoločnosti žalobcu T. R. vyplýva, že on osobne objednal v spoločnosti K., K.. Q.. X.., výrobu letákov a sprostredkovanie rozvozu vyrobených letákov na území SR. Jednal s pánom Z., obchod sa uskutočnil, dostal letáky, zaplatil v hotovosti pánovi Z. za výrobu, rozvoz letákov a za grafické úpravy letákov na základe faktúr. Následne konateľ spoločnosti predložil správcovi dane príjmové a pokladničné doklady zo dňa 03. 06., 10. 06. a 03. 07. 2009, reklamný leták, ako aj predmetné faktúry.

Z odpovede na dožiadanie Daňového úradu Košice II zo dňa 09. 12. 2009 vyplýva, že miestnym zisťovaním bolo zistené, že na adrese sídla spoločnosti K., K.. Q.. X.., Ž.Á. XX K.a v čase vykonávania miestneho zisťovania dňa 23. 10. 2009 spoločnosť nenachádzala, na uvedenej adrese nebolo žiadne označenie sídla spoločnosti, pričom ide o komplex budov, v ktorom sa nachádza niekoľko obchodných prevádzok, pošta a iné. Telefónne číslo uvedené v zložke u správcu je nefunkčné. Dňa 25. 11. 2009 sa na Daňový úrad Košice II dostavil pán Z. Z. konateľ spoločnosti, ktorý uviedol, že faktúry uvedené v dožiadaní nevystavil, uvedenému daňovému subjektu neposkytol žiadne služby a dodávky tovaru, neuzavrel žiadne obchody s uvedeným daňovým subjektom a nie je mu známy ani konateľ spoločnosti E., K.. Q.. X.. Z uvedenej odpovede zároveň vyplýva, že daňový subjekt K., K.. Q.. X.., je registrovaný ako platiteľ na DPH od 05. 07. 2008, pričom na predmetných faktúrach je uvedené nesprávne DIČ. S menovaným bola spísaná aj zápisnica o ústnom pojednávaní.

Z doplňujúcej odpovede na dožiadanie správcu dane vypracovanej Daňovým úradom Košice II dňa 07. 04. 2010 vyplýva, že konateľ daňového subjektu K., K.. Q.. X.., Košice predniesol zhodné stanovisko, ako to bolo v rámci dožiadania a zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 25. 11. 2009. Dožiadaný správca dane navyše uviedol, že podpis konateľa spoločnosti na predložených faktúrach sa nezhoduje s podpisom konateľa spoločnosti na zápisnici o ústnom pojednávaní.

Z obsahu administratívneho spisu súd zároveň zistil, že na deň 01. 04. 2010 bol konateľ spoločnosti K., K.. Q.. X.., predvolaný na výsluch, pričom menovaný predvolanie na uvedený termín prevzal, ale na výsluch sa nedostavil. O tomto bol upovedomený aj žalobca, avšak zásielka o upovedomení bola správcovi dane vrátená s tým, že adresát si zásielku v odbernej lehote neprevzal. Osobne však táto zásielka bola žalobcom prevzatá dňa 19. 03. 2010 na Daňovom úrade Košice IV.

Z predvolania správcu dane zo dňa 01. 04. 2010 zároveň vyplýva, že konateľ spoločnosti K., K.. Q.. X.., bol opätovne predvolaný na výsluch na deň 30. 04. 2010, predvolanie riadne prevzal. Aj o tomto výsluchu bol žalobca upovedomený listom zo dňa 01. 04. 2010, pričom zásielka sa správcovi dane vrátila dňa 26. 04. 2010 s reláciou poštového doručovateľa, že adresát je na uvedenej adrese neznámy.

Dňa 30. 04. 2010 bola spísaná zápisnica o výsluchu konateľa spoločnosti K., K.. Q.. X.., Z. Z., ktorý výslovne uviedol, že predmetné faktúry spoločnosť K. pre spoločnosť E. nikdy nevystavila, nie je na nich jeho podpis, DIČ na faktúrach je chybné a spoločnosť E., K.. Q.. X.., mu nie je známa. Zároveň uviedol, že hlavným predmetom činnosti spoločnosti K., K.. Q.. X.., je nákup a predaj tovaru. Jeho spoločnosť nedisponuje potrebnými strojmi a zariadeniami na výrobu letákov. Spoločnosť K., K.. Q.. X.., služby v súvislosti s grafickou úpravou letákov neposkytuje a ani nikdy neposkytovala. Rovnako neposkytovala služby týkajúce sa rozvozu letákov v Košickom, Bratislavskom, Nitrianskom, Trenčianskom a Banskobystrickom kraji.

Podľa § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa ods. 2 písm. a) cit. zák. ustanovenia platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. Platiteľ môže odpočítať daň,

ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Vychádzajúc z cit. zák. ustanovení právo na odpočet dane vzniká v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 cit. zákona. Formálnu stránku uplatnenia práva na odpočet dane vymedzuje ust. § 51 ods. 1 písm. a) cit. zákona. Faktúra je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH použiteľná len vtedy, ak je nepochybné, že údaje v nej uvedené odrážajú skutočnosť.

Podľa § 29 ods. 1 a 4 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti, rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými predpismi. Ide o dôkazy príkladmo uvedené v ods. 4 cit. zákonného ustanovenia.

Podľa ods. 2 cit. zák. ustanovenia správca dane dbá, aby skutočnosti, rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli určené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa ods. 8 § cit. zák. ustanovenia daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 30 ods. 3 cit. zákona rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.

Súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo v medziach podanej žaloby a dospel k záveru, že tieto rozhodnutia boli vydané v súlade s platnou právnou úpravou. Tieto zodpovedajú zákonu aj po ich formálnej stránke.

Správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci a z neho vyvodili aj správny záver, s ktorým sa súd v celom rozsahu stotožňuje. Žalovaný sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami, vznesenými žalobcom v podanom odvolaní, ako to vyplýva aj z dôvodov preskúmavaného rozhodnutia žalovaného.

Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že v danom prípade zo strany žalobcu došlo k porušeniu § 49 v nadväznosti na § 51 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. o DPH, pretože tento v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, žeby k predmetnému zdaniteľnému plneniu, na základe ktorého si uplatnil nárok na nadmerný odpočet DPH za uvedené zdaňovacie obdobie v skutočnosti došlo.

Úlohou súdu v danom prípade bolo posúdiť, či daňové orgány pri rozhodovaní vo veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu pri vyslovení právneho záveru, že nárok na odpočet dane bol žalobcom uplatnený v rozpore so zákonnými podmienkami ustanovenia § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z. z. o DPH.

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá je zakotvená v § 2 ods. 3 cit. zákona o správe daní a poplatkov.

Ustanovenie § 49 zákona o DPH formuluje základné všeobecné podmienky nároku platiteľa na odpočet dane. Princíp vzniku nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty spočíva v tom, že platiteľ má nárok na odpočet dane iba pri tých prijatých plneniach, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ.

Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočet DPH použiteľný iba vtedy, ak obsahuje predpísané náležitosti, je vydaný platiteľom DPH, t.j. konkrétnou fyzickou alebo právnickou osobou, ktorá spĺňa atribúty platiteľa DPH a údaje v ňom odrážajú skutočnosť. Takýto daňový doklad deklaruje, že došlo k zdaniteľnému plneniu medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej hodnoty.

Vykonanou daňovou kontrolou a šetreniami bolo správcom dane spochybnené uskutočnenie predmetných, vyššie špecifikovaných zdaniteľných plnení. Správca dane a následne aj žalovaný správny orgán vyhodnotili vykonané dokazovanie so záverom, že žalobca v priebehu daňového konania nepreukázal, že v kontrolovanom zdaňovacom období došlo k uskutočneniu zdaniteľných plnení, špecifikovaných v protokole o výsledku z daňovej kontroly, ako aj dodatočnom platobnom výmere vydanom správnym orgánom prvého stupňa a to konkrétne vo vzťahu k dodávateľovi K., K.. Q.. X.., čo bolo základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. Bez jej splnenia sa stáva bezpredmetným skúmanie splnenia ostatných zákonných podmienok odpočtu, ktoré sa bez uskutočnenia zdaniteľného plnenia stávajú bezzákladnými.

Správne orgány vyhodnotili všetky dôkazy, ktoré boli v priebehu správneho konania vykonané a z týchto, na základe zásady voľného hodnotenia dôkazov, vyvodili závery tak, ako boli premietnuté v napadnutých rozhodnutiach. Jednotlivé dôkazy hodnotili samostatne, ako aj vo vzájomnej súvislosti, pričom náležitým spôsobom sa vysporiadali s námietkami obsiahnutými v podanom odvolaní žalobcu. Žalobca ako účastník správneho konania mal možnosť oboznámiť sa s výsledkami kontroly, zisteniami správcu dane aj jednotlivými dôkazmi, obsiahnutými v administratívnom spise správneho orgánu prvého stupňa, z ktorých tento pri vydaní dodatočného platobného výmeru vychádzal. Žalobca mal možnosť v priebehu daňovej kontroly kedykoľvek predložiť dôkazy, preukazujúce jeho tvrdenia, prípadne navrhnúť dôkazy, ktoré by potvrdili tieto jeho tvrdenia. Tento však v konaní nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by spochybnili výpoveď konateľa spoločnosti K., K.. Q.. X.., ktorý poprel obchodnú spoluprácu, ako aj dodanie akejkoľvek služby v prospech spoločnosti žalobcu. Predložené faktúry, príjmové pokladničné doklady a leták, ktoré boli predložené konateľom žalobcu v priebehu správneho konania bez ďalšieho aj podľa názoru súdu nebolo možné považovať za dostatočné dôkazy, pre preukázanie existencie predmetného zdaniteľného plnenia.

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa pochybenia pri vykonanom dokazovaní (odňatie možnosti konať a vyjadriť sa k výpovedi svedka Z. Z. v dôsledku nedoručenia opakovaného predvolania na výsluch svedka žalobcovi) , túto súd nemohol akceptovať, ani sa ňou zaoberať, pretože predmetom súdneho prieskumu môžu byť len tie námietky, vznesené v žalobe, ktoré už boli uplatnené v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, a s ktorými sa musel žalovaný ako odvolací správny orgán vysporiadať v napadnutom rozhodnutí. Keďže táto námietka nebola obsahom podaného odvolania, zaoberaním sa ňou by potom preskúmavacie súdne konanie nahrádzalo inštitút odvolacieho konania, ako nevyhnutného predpokladu na podanie žaloby podľa § 247 a nasl. O. s. p.

Námietka týkajúca sa vysporiadania žalovaného s rozpornými výpoveďami konateľov žalobcu i spoločnosti K., K.. Q.. X.., je právne irelevantná, pretože žalovaný svoj názor v napadnutom rozhodnutí náležitým spôsobom odôvodnil rovnako, ako aj správca dane, pričom vierohodnosť výpovede konateľa spoločnosti žalobcu spochybnil ďalšími relevantnými dôkazmi, vykonanými v priebehu správneho konania.

Súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, v súlade s cit. zák. ustanoveniami, jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 01. 05. 2011) , keďže žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, žeby došlo k uskutočneniu predmetného zdaniteľného plnenia, na základe ktorého si uplatnil za mesiac jún 2009 nadmerný odpočet DPH, žalobu podľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol.

Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal v zmysle § 250k ods. 1 O. s. p., pretože tento v konaní úspešný nebol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.