KSKE 8 CoE 2/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 8CoE/2/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7806207532 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7806207532.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej C., G..M..B.. so sídlom v H. na C. ul. č. XX, IČO: 35 807 598 právne zastúpenej JUDr. Martinom Máčajom advokátom so sídlom v Bratislave na Pribinovej ul. č. 25 proti povinnej J. S. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v Y. C. na X. ul. č. XX vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave na Záhradníckej ul. č. 60 o vymoženie 527,78 € s príslušenstvom o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava z 30.6.2011 č.k. 12Er/609/2006-48 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Rožňava z 3.11.2011 č.k. 12Er/609/2006-61 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie v napadnutých výrokoch o vyhlásení exekúcie za čiastočne neprípustnú a o čiastočnom zastavení exekúcie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú v časti istiny prevyšujúcej 265,55 € a v časti úroku prevyšujúceho 8 % ročne z 265,55 € od 20.6.2006 do zaplatenia, v tejto časti zastavil exekúciu, vyhovel návrhu oprávnenej na zmenu súdneho exekútora a poveril vykonaním exekúcie pôvodne vedenej u exekútora JUDr. Petra Cirbesa so sídlom Exekútorského úradu v Košiciach na Ďumbierskej ul. č. 2 pod sp.zn. EX 582/2006 JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave na Záhradníckej ul. č. 60, ktorému vec postúpil na ďalšie konanie, zaviazal povinného uhradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Petrovi Cirbesovi trovy exekúcie 32,86 € do troch dní od právoplatnosti uznesenia a v prevyšujúcej časti zamietol návrh exekútora JUDr. Petra Cirbesa na priznanie trov exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie oprávnená a navrhla, aby odvolací súd zrušil uznesenie a vrátil vec na ďalšie konanie. Vyjadrila presvedčenie, že zmluva o úvere nemusela obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov, pretože úver, ktorý povinnej poskytla nie je spotrebiteľským úverom uzavretým podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, ale podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a jeho predmetom nie je tovar alebo služba, ale peňažné plnenie. V tejto súvislosti poukázala na § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán a nie ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa. Navyše aj účastníci konania si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú nedeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere dohodli, že sa všetky ich právne vzťahy budú spravovať Obchodným zákonníkom. Uviedla, že klienti jej nie sú povinní uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom tak, ako to predpokladá § 2 písm. b/ zák. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 22.12.2005, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3-ina je dohodnutý úrok a 2/3-iny náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Namietala, že konajúci súd posúdil úroky z omeškania ako neprimerane vysoké a nezohľadnil, že úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Prezentovala názor, že dohodnutá výška úrokov nie je neprimeraná, a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ale je priamo úmerná skutočnosti, že poskytuje úvery z vlastných zdrojov,

nevyžaduje pritom zabezpečenie a vystavuje sa obchodnému riziku tým, že poskytuje úver na adrese trvalého alebo prechodného bydliska povinnej. Ak si s povinnou z týchto dôvodov dohodla úrok z omeškania 0,25 % za každý deň jej omeškania, takto prejavenú vôľu by mal súd rešpektovať. Zdôraznila, že ani zákon, ani iné právne predpisy neobmedzujú výšku úrokovej sadzby pre obchodné záväzkové vzťahy. V tejto súvislosti poukázala na dispozitívnu povahu § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a z toho vyplývajúcu možnosť zmluvných strán dohodnúť si výšku úrokov odlišne od zákona. S poukazom na judikatúru NS SR uviedla, že súd, ani povinná sa nemôže odvolávať na dobré mravy, ak v čase, keď povinná bola pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mala možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopná splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaviazala a musela si byť vedomá následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Poukázala na názor Najvyššieho súdu SR, že moderačné právo súdu nie je ustanovením na riešenie zlého sociálneho postavenia účastníkov konania, ale má zabezpečovať ochranu účastníka pred tým, kto porušuje zásady poctivého obchodného styku. Oprávnená znáša vysoké obchodné riziká a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku . Poznamenala, že na dobré mravy sa nemôže odvolávať ten, kto ich ako prvý svojím konaním porušil. Konštatovala, že súd by pri takejto aplikácii moderačného práva nabádal dlžníka neplniť svoj záväzok, pretože ten by vedel, že sankcie za neplnenie dohodnutého záväzku mu budú zmiernené, či dokonca anulované súdom. Takéto konanie by viedlo k značnému oslabovaniu postavenia veriteľa, a k nemožnosti uplatnenia princípu zmluvnej slobody (voľnosti) veriteľom pri uzatvorení zmluvy o úvere v časti dohodnutia sankčného postihu pri porušení zmluvnej povinnosti dlžníka. Poukázala na judikát Vrchného súdu v Prahe sp.zn. 12Cmo 95/2005, že u nebankových subjektov nie je možné odvodzovať obvyklú výšku úrokov z výšky úrokov požadovaných bankami a na jeho odôvodnenie povahou nebankových úverov, rizikom spojeným s osobou dlžníka, jeho finančným nepreverovaním a nevyžadovaním zabezpečenia. Poznamenala, že v čase uzatvorenia zmluvy o úvere bol právny vzťah z nej vyplývajúci tzv. absolútnym obchodom, preto bolo možné dohodnúť úroky z omeškania a následne ich aj požadovať bez akýchkoľvek zákonných obmedzení. Záverom namietala, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o zastavení konania posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, ak vydal poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora. Rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania už pri rozhodovaní o vydaní poverenia a v tomto štádiu ho súd považoval za súladný so zákonom.

Povinná sa k odvolaniu oprávnenej nevyjadrila.

Výroky uznesenia o zmene súdneho exekútora, o poverení exekúcie vykonaním exekúcie a o trovách exekučného konania neboli odvolaním napadnuté, nadobudli právoplatnosť, preto neboli predmetom preskúmania v odvolacom konaní (§ 206 ods. 2 O.s.p.) .

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd na základe odvolania oprávnenej preskúmal napadnuté uznesenie podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení a zákonne rozhodol o vyhlásení exekúcie za čiastočne neprípustnú a o jej čiastočnom zastavení, preto uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.. V odôvodnení napadnutého uznesenia konajúci súd presvedčivým spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, a ako vec právne posúdil. Odvolací súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého uznesenia a pretože sa so závermi súdu prvého stupňa stotožňuje, tak na ne ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje podľa § 219 ods. 2 O.s.p. a k odvolaniu oprávnenej uvádza, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Navyše, materiálna stránka právoplatnosti rozhodcovského rozsudku nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených

dôvodov z nej existujú výnimky. Práve takouto výnimkou je § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý obsahuje osobitný inštitút prieskumnej právomoci exekučného súdu umožňujúci exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v písm. a/, b/ a c/ tohto ustanovenia. Exekučný súd je podľa §-u 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný, z hľadiska, či nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, berúc do úvahy vzťah výroku rozhodnutia, jeho odôvodnenia a zmluvy, na základe ktorej rozhodcovský súd nárok oprávneného posudzoval. Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymáhalo, ak okrem iného odporuje dobrým mravom. Podľa § 35 zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Citované ustanovenie v spojení s § 159 O.s.p. určuje, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava aj na základe § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitne prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní je tak potrebné na účely § 45 zákona o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Súd môže skúmať existenciu dôvodov na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku, alebo či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Toto preskúmanie exekučný súd je oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní) , či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinností uložených rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom (stanovisko Ústavného súdu k zásadnej otázke v uznesení Ústavného súdu SR z 24.2.2011 č.k. IV.ÚS 55/2011-19) . V prípade zistenia, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenie právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom alebo plnenie, ktoré je objektívne nemožné, je povinnosťou súdu aj bez návrhu exekučné konanie zastaviť. Exekučný súd tak môže urobiť kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Zákon o rozhodcovskom konaní totiž dopĺňa Exekučný poriadok o špeciálne prípady, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, teda aj v prípade, ak už bolo vydané poverenie exekútorovi. Exekučný súd, ak sú splnené zákonom vyžadované podmienky, exekučné konanie uznesením zastaví. Nie je preto dôvod na námietku oprávnenej, že v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky pre zastavenie exekúcie, po udelení poverenia na vykonanie exekúcie.

Súd prvého stupňa postupoval správne, ak zmluvu medzi účastníkmi konania posúdil ako spotrebiteľskú a nie ako zmluvu o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka, pretože povinná uzatvorila zmluvu ako fyzická osoba. Úver sa ako spotrebiteľský posudzuje podľa zákona o spotrebiteľských úveroch v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania. Z návrhu na vykonanie exekúcie, z rozhodnutia rozhodcovského súdu ani zo samotnej zmluvy o úvere nevyplýva, že povinnej bol poskytnutý úver za účelom jej podnikateľskej činnosti alebo povolania. Tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že povinná nie je označená v žiadnom z bližšie uvedených listinných dôkazov identifikačným číslom (IČO-m) , ale je identifikovaná svojím rodným číslom. Oprávnená v odvolacom konaní nepredložila žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali že v danom prípade nejde o spotrebiteľský úver. Naopak z výpisu z obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I vyplýva, že oprávnená je právnickou osobou, ktorá má v predmete činnosti od 14.3.2001 aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda je oprávnená poskytovať spotrebiteľské úvery. Aj keď je z obsahu zmluvy o úvere uzavretej medzi účastníkmi konania 22.12.2005 nepochybné, že ide o obchodno-záväzkový vzťah v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka, odvolací súd uvádza, že osobitná právna úprava, t.j. zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch má podľa zásady lex specialis derogat legi generali prednosť pred ustanoveniami Obchodného zákonníka. Pretože výška poskytnutého úveru zodpovedá rozpätiu, v ktorom možno poskytovať spotrebiteľské úvery (od 200 € do 20.000 €) a spĺňa aj ostatné náležitosti spotrebiteľského úveru podľa § 1, 2 a 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, so zreteľom na to, že oprávnená predmetnou zmluvou o úvere poskytla povinnej peňažné prostriedky dočasne, vo forme odložených splátok úveru, povinná sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky

vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené s úverom - všetky náklady, vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru (§ 2 písm. c/ zákona č. 258/2001 Z. z.) , v danej veci ide nepochybne o spotrebiteľský, t.j. občianskoprávny vzťah (aj keď ho takto účastníci nenazvali) a spotrebiteľovi sa poskytuje aj ochrana podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých sa zmluvné podmienky nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka) . V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na § 41a Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak má byť právnym úkonom zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Predmetná zmluva spĺňa všetky náležitosti spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, preto ju súd prvého stupňa správne posudzoval ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere.

Pokiaľ ide o úroky a poplatky zo spotrebiteľského úveru odvolací súd poznamenáva, že aj keď súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil právny vzťah, keď ho podriadil pod právny režim § 4 ods. 2 písm. j/ zák. č. 258/2001 Z.z., aj keď v čase uzatvorenia zmluvy 22.12.2005 bola ročná percentuálna miera nákladov zakotvená v § 4 ods. 2 písm. g/ predmetného zákona, toto pochybenie nemalo vplyv na vecnú správnosť napadnutého výroku. Odvolací súd poukazuje na § 4 ods. 2 písm. g/ zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 30.6.2006 podľa ktorého, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom k tomu, že dodávateľ, t.j. oprávnená nezakotvila do zmluvy o spotrebiteľskom úvere ročnú percentuálnu mieru nákladov (ďalej len RPMN) , úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a oprávnená musí znášať dôsledky v podobe čiastočného zastavenia exekúcie. Na závere, že ide o spotrebiteľský úver a zákon poskytuje spotrebiteľovi ochranu svojimi kogentnými právnymi ustanoveniami nemení nič ani tá skutočnosť, že podľa tvrdení oprávnenej jej klienti neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Z obsahu zmluvy o úvere z 22.12.2005 vyplýva, že dlžníčka sa zaviazala vrátiť veriteľovi okrem poskytnutého úveru 265,55 € aj poplatok 252,27 €, t.j. že by mala celkovo zaplatiť 517,82 €. Sumu 252,27 € nazvanú veriteľom ako poplatok , možno považovať za celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom (§ 2 písm. b/, c/ zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v platnom znení) . Ani skutočnosť, že oprávnená poskytla povinnej peňažné prostriedky a nie tovar alebo službu nespochybňuje záver, že oprávnená poskytla povinnej spotrebiteľský úver (§ 2 písm. a/, b/ zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v platnom znení) . Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa, že exekučný titul zaväzuje povinnú na plnenie v rozpore s dobrými mravmi, pretože rozhodcovský rozsudok nezohľadnil tú skutočnosť, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje tzv. RPMN, a preto ju treba považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Správne preto postupoval konajúci súd, ak vyhlásil exekúciu za čiastočne neprípustnú v časti o vymoženie sumy nad poskytnutý úver 265,55 €. Správny je aj záver konajúceho súdu, že exekučný titul zaväzuje povinnú na plnenie v rozpore s dobrými mravmi, pretože obsahuje viacero neprijateľných podmienok, napr. povinnosť spotrebiteľa zaplatiť neprimerane vysokú sumu ako kompenzáciu za nesplnenie záväzku, ktorou je výška dojednaných úrokov z omeškania 0,25 % denne z dlžnej sumy odo dňa, kedy sa stane splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia (§ 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka) . Dojednaný úrok z omeškania vo výške 91,25 % ročne značne prevyšuje úrok z omeškania podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (konkrétne § 517 ods. 2 v spojení s nar. vl. č. 87/1995 Z.z.) , ktorý v čase omeškania povinnej 20.6.2006 bol vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby NBS (2 x 4 %) . Súčasne odvolací súd poznamenáva, že súd má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky s cieľom zabezpečiť úroveň ochrany spotrebiteľa v súlade so zásadami smernice Rady 93/13 EHS a tým kompenzovať nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Takýto výklad ustanovení je napokon aj v súlade s judikatúrou Súdneho dvora (uznesenie Súdneho dvora vo veci C-76/10 Pohotovosť s.r.o. v. Iveta Korčkovská, rozsudok súdneho dvora vo veci C-40/08 - Asturcom Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodriguez, Nogueira, ale i ďalšie) . Závery iných súdov, o ktoré oprávnená opierala svoje odvolanie nie sú aplikovateľné, pretože sa týkajú obchodnoprávnych vzťahov (obaja účastníci vystupovali ako podnikatelia) . Z uvedených dôvodov vznikol oprávnenej nárok len na zaplatenie dlžnej sumy a zákonných úrokov z omeškania. Pritom zákonný úrok z omeškania, na ktorý má oprávnená nárok, nie je možné posúdiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka, ako sa domnieva odvolateľka napriek tomu, že si to s povinnou dohodli, pretože na spotrebiteľské úvery vrátane príslušenstva, ktorými sú aj úroky z omeškania, nemožno aplikovať Obchodný zákonník, ale

§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľské zmluvy nie sú inštitútom obchodného práva, ale práva občianskeho a podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ani v spotrebiteľskej zmluve nemožno dohodnúť úrok z omeškania podľa ustanovení Obchodného zákonníka, pretože by to bolo v neprospech spotrebiteľa. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka pritom nedovoľuje dohodnúť si vyšší úrok z omeškania než je stanovený v § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Pretože zmluvný úrok z omeškania dohodnutý v zmluve medzi účastníkmi je aj podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 vl. nar. č. 87/95 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, konajúci súd postupoval správne, ak vyhlásil exekúciu za neprípustnú v časti o vymoženie sumy nad poskytnutý úver 265,55 € a v časti úroku prevyšujúceho 8 % ročne od 20.6.2006 do zaplatenia a v tejto časti zastavil exekúciu. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 O.s.p. uznesenie v napadnutých výrokoch potvrdil a podľa § 219 ods. 2 sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože si právo na ich náhradu nikto neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p.) .

Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z.) .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.